V roku 1786 protestovali zamestnanci textilnej výroby v Leedse proti strojom, ktoré im brali prácu. V protestnej petícii sa pýtali, ako sa majú po tom, čo stratili prácu, starať o svoje rodiny. Nešlo o bláznivé otázky. Mechanizácia nakoniec zdvihla životný štandard v celej Británie, nie je ale ani zďaleka jasné, či na začiatku priemyselnej revolúcie z pokroku ťažili aj bežní zamestnanci tovární. Žijeme dnes v podobnej dobe? A ak áno, čo s tým urobíme?
Až donedávna prevládal názor, že vplyv technológií na pracujúcich je pozitívny. Nie všetci ťažili z ich prínosov. Predpokladalo sa však, že s klesajúcim dopytom po menej kvalifikovaných zamestnancoch rastie dopyt po pracovníkoch s vyššou kvalifikáciou. Riešením tak bolo viac vzdelania. Teraz sa ale ukazuje, že tento pohľad má vady na kráse. Nevysvetľuje napríklad to, prečo sa tak líšia príjmy najbohatšieho jedného percenta populácie od ľudí s vyšším vzdelaním. Dnes sa navyše ukazuje, že aj vzdelaní ľudia čelia s vysokou pravdepodobnosťou strate pracovného miesta, či zníženiu platu. Sú na tom teda podobne ako tí menej kvalifikovaní a snaha o dosiahnutie vyššieho vzdelania tak môže problémy ako eliminovať, tak tvoriť.
Podľa môjho názoru nastala zmena okolo roku 2000. Po desaťročia bolo rozloženie príjmov medzi prácou a kapitálom stabilné, potom ale začal podiel miezd klesať. Nejde pritom o vývoj, ktorý by bol špecifický pre USA. Je viditeľný po celom svete, môže byť teda vyvolaný globálnym technologickým pokrokom. McKinsey Global Institute menuje dvanásť technológií, ktoré môžu mať v budúcnosti obrovský dopad na ekonomiku. Stačí rýchly pohľad na to, aby sme videli, že obeťou týchto zmien budú väčšinou zamestnanci. A to tí, ktorí veľa investovali do svojho vzdelania. Príkladom je zlepšovanie softvéru, ktorý by mal vykonávať činnosti, ktoré boli predtým prácou univerzitne vzdelaných ľudí.
Mali by sa ľudia teda jednoducho začať učiť niečo iné? Vzdelanie dnes už odpoveďou na rastúce príjmové nerovnosti nie je (pochybujem, že niekedy bolo). Ak chceme vytvoriť niečo, čo sa aspoň podobá spoločnosti strednej triedy, musíme vytvoriť silnú sociálnu záchrannú sieť. Tá by zaručila nielen zdravotnú starostlivosť, ale aj minimálny príjem. S tým, ako rastú príjmy súvisiace s kapitálom, by takáto sieť musela byť financovaná zdanením ziskov či investičných príjmov. Už teraz počujem protesty v duchu "zla redistribúcia". Čo by sme ale mali konkrétne robiť iné, pýta sa na stránkach NYTimes Paul Krugman. Na svojom blogu sa potom okrem iného venuje eurozóne a ECB:
Zúfalstvo vo mňa vyvoláva Mario Draghi. Je šikovný a flexibilný a je tak pravdepodobné, že bude v čele ECB dlho. Možno až do konca, pretože euro nemusí vydržať. To, čo Draghi hovorí o inflácii, je omyl na niekoľkých úrovniach, a to sa prejavuje aj na politike ECB. Na poslednej tlačovej konferencii dostal Draghi nasledujúcu otázku: "Som z krajiny s 27% nezamestnanosťou, ktorá vyvoláva depresiu. Fiškálna politika je utiahnutá, to isté platí o monetárnej politike, pretože úvery sú pre menšie firmy nedostupné. A vy tvrdíte Španielom, Portugalcom, Írom a dokonca i Talianom, že ECB nesmie robiť nič s tým, že inflácia leží pod 2%? "
| Redakcia Patria.cz ďalej odporúča: Čína vyráža za ropou do Arktídy Apple predstavil niekoľko noviniek Grécko požiada veriteľov o zmiernenie podienok |
Draghi odpovedal, že nízka inflácia nie je sama o sebe zlá, pretože si vďaka nej možno kúpiť viac vecí. ECB navyše zatiaľ neočakáva defláciu. Tej by sa obávala. Potom Draghi opäť bránil politiku uťahovania, znova s niekoľkými mizernými argumentmi. Ale zostaňme pri inflácii. Predstava, že s nízkou infláciou si možno kúpiť viac vecí, je aj pre študenta ekonómie známym klamom. Nízka inflácia totiž znamená aj nižší rast a teda aj nižšie príjmy. Ešte horšie je to s defláciou. Každý profesionálny ekonóm snáď chápe, že nulová inflácia nie je žiadnou pevne danú hranicou. Nízka inflácia môže sama o sebe znamenať problém. Ak ekonomika trpí nedostatkom dopytu, ako tomu je v Európe, hrá významnú úlohu nulová hranica sadzieb. Larry Ball odhaduje, že keby Spojené štáty vstupovali do krízy s 4% infláciou namiesto 2%, nezamestnanosť by v posledných rokoch bola o 2 percentuálne body nižšie. Európa má rovnaký problém, ktorý je ešte horšie kvôli nedostatku fiškálnej integrácie.
Ďalší problém spojený s nízkou infláciou predstavuje rigidita miezd smerom nadol a do určitej miery aj rigidita cenová. Relatívne ceny a mzdy sa neustále mení a v utlmenej ekonomike sa negatívny efekt málo flexibilných miezd prejavuje aj pri nízkej inflácii. Je to jasne viditeľné v Spojených štátoch aj v eurozóne. Tam sa navyše predpokladá, že zadlžené krajiny obnovia svoju konkurencieschopnosť vnútornou devalváciou. Nechce sa mi veriť, že si Draghi týchto problémov nie je vedomý, možno sa uvedeným spôsobom vyjadruje len kvôli jastrabom v ECB. Aj tak je ale veľmi znepokojujúce, že staré mýty sa omieľajú stále dokola.
(Zdroj: NYTimes, blog Paula Krugmana)
Patria Online
Obchodovanie: www.patria-direct.sk
Spravodajstvo: www.patria.cz