Dinosaurus to neprežil, veľké banky prežiť musia

Pri vchode do školskej jedálne nám visela veľká nástenka s nápisom "Dinosaurus to neprežil, človek prežiť musí". Predpokladám, že veľké svetové banky majú pri vchode do svojich jedální hneď vedľa plastových tácok a príborov aspoň stredne veľký plagát s nápisom "Dinosaurus to neprežil, veľké banky prežiť musia". Ich veľkosť sa totiž po kríze namiesto veľmi potrebného preventívneho znižovania ešte zväčšila. Celý problém býva často nazývaný "príliš veľké na to, aby padli", čiže TBTF.

Časti problému TBTF sa nedávno venovala aj Goldman Sachs. Táto banka poukazuje na to, že niekoľko štúdií našlo znateľnú výhodu, ktorú si veľké banky užívajú pri svojom financovaní. Tá by mala prameniť práve z toho, že prekročili kritickú hranicu a teraz je už nemožné nechať ich padnúť bez toho, aby nastala vážna kríza. Podľa analýzy GS tomu tak ale nie je. Šesť najväčších amerických bánk malo pri svojom financovaní od roku 1999 do roku 2007 asi o 6 bázických bodov nižší náklad dlhu. To sa ale potom zmenilo a veľké banky začali mať pri svojom financovaní nevýhodu. Tá dnes podľa GS dosahuje asi 10 bázických bodov. GS vysvetľuje svoje závery najmä tým, že dlhopisy najväčších bánk poskytujú investorom výnimočnú likviditu a tá môže sama o sebe vysvetliť veľkú časť rozdielu v náklade dlhového kapitálu (ak vôbec existuje).

V prvom grafe je tmavo modro spread nákladu dlhového financovania medzi veľkými a malými bankami, záporné hodnoty ukazujú výhodu veľkých a kladné hodnoty malých bánk. Tie prvé si ju užívali v masívnom meradle počas krízy, teraz by ale mala byť situácia opačná. Svetlo modro je rovnaký indikátor - teda rozdiel vo financovaní veľkých a malých firiem, v ďalších odvetviach. Tu je zrejmá jasná výhoda dinosaurov - pred krízou, počas nej a znateľne aj po nej. To na rozdiel od veľkých bánk.



Druhý graf je zaujímavý aj za hranicami TBTF (súvisí s diskontom za malú veľkosť pri akciách menších spoločností). Ukazuje, kde je rozdiel vo financovaní v závislosti na veľkosti najväčší. Teda v cestovnom ruchu, maloobchode, technológiách. Na ďalšom mieste sú nebankové finančné inštitúcie, nasledujú médiá, automobily a telekomunikácie. Banky sú až v druhej polovici poľa, na jeho konci sú chemici, potravinári, ťažiari ropy a verejné služby.

Takto vykreslený obrázok by teda ukazoval, že veľkým bankám krivdíme, čo by sme určite neradi. Zhodou okolností poukázala pred niekoľkými dňami Bespoke na to, že Dodd-Frank vytvára podľa menších bánk na trhu dojem, že veľké finančné inštitúcie budú v prípade krízy opäť zachraňované Fedom. Výsledkom by potom malo byť aj to, čo vyššie uvedené rozporom. Teda nižší náklad kapitálu veľkých bánk, ktorý neférovým spôsobom zvyšuje ich konkurencieschopnosť. Ak by tento mechanizmus skutočne fungoval, nemusíme dlho premýšľať nad tým, že je samoudržatelný, respektíve sebazrýchlujúcí. Čím väčšie inštitúcie, tým väčšia pravdepodobnosť záchrany, tým nižšie náklady financovania, tým väčšia konkurenčná výhoda, tým väčšia banka ... Uznávam, že tvrdenia GS nejde rozohnať jednoduchým mávnutím ruky, napríklad preto, že ide práve o GS (tj vyháňať čerta ignoranciou diablovej arogancie). To isté ale platí aj o opačnom názore. To dokazuje práve graf od Bespoke - ukazuje, ako si viedli akcie veľkých (červeno) a menších bánk za posledný rok:



Trhy opäť dávajú odpoveď (a opäť - aká bola otázka?). Určite nie som expertom na bankovú reguláciu. Považujem ale za pravdepodobné, že si veľké banky opäť nájdu svoj spôsob, ako sa s novými limitmi vysporiadať. Základný princíp vysporiadania sa s TBTF pritom už pred dlhším časom zhrnul pán Taleb a na relevantnosti odvtedy nestratil. Dva body: Kapitán ide dole aj s loďou. Vedeniu jadrových elektrární (rozumej všetkých potenciálne deštruktívnych organizácií) sa nedávajú odmeny za zvyšovanie rizika.