Pred defláciou teraz varuje aj množstvo tých, ktorí sú zvyčajne považovaní za inflačných jastrabov. Čo ich k tomu vedie? Deflácia znamená pokles cien, nie samotné zníženie tempa inflácie, ktoré je nazývané dezinfláciou. Strach z deflácie bol hlavným dôvodom toho, že Fed začal s prvým programom kvantitatívneho uvoľňovania. Tento strach pramení z troch hlavných oblastí. Po prvé, keď ľudia očakávajú, že ceny budú v budúcnosti nižšie, menej míňajú. Ak sa domnievate, že klesne cena auta, ktoré si chcete kúpiť, prečo by ste pár mesiacov nepočkali? Klesajúce ceny teda presúvajú spotrebu do budúcnosti a následný pokles dopytu má negatívny vplyv na ekonomiku. Vedie k ďalšiemu poklesu cien, ďalšiemu obmedzeniu súčasných výdavkov a roztáča sa deflačná špirála.
Po druhé, deflácia zvyšuje reálne sadzby a tým môže vyvolať pokles výdavkov na tovary dlhodobej spotreby, ako sú automobily, vybavenie domácnosti či nehnuteľnosti. Jedná sa totiž o tovar, ktorý býva financovaná úverom. Rastúce reálne sadzby tiež zvyšujú náklad dlhu firiem a majú tlmiaci vplyv na ich investície. Tým to ale opäť nekončí. Pokles dopytu a investícií vedie znovu k poklesu agregátneho dopytu a ďalšiemu znižovaniu cien. Deflácia teda odrádza od nových pôžičiek a zhoršuje situáciu tých, ktorí si požičali v minulosti. Mohlo by sa zdať, že zrkadlovo s tým sa zlepší situácia veriteľov. Tak to ale nie je. Znížená spotreba dlžníkov totiž nebýva vyvážená zvýšenou spotrebou veriteľov. Medzi nich väčšinou patria ľudia s vyššími príjmami a svoje dodatočné príjmy skôr sporia, než aby zvýšili svoje výdavky.
Tretí problém súvisí s malou flexibilitou miezd a cien. To znamená, že sa nehýbu tak rýchlo, aby eliminovali nesúlad medzi dopytom a ponukou. Malú flexibilitu smerom nadol majú najmä mzdy. Ak teda dochádza k poklesu cien bez toho, aby zodpovedajúcim spôsobom klesali aj mzdy, zvyšuje sa reálny náklad práce a to vedie k vyššej nezamestnanosti. Tá opäť znamená pokles výdavkov domácností a ďalšie znižovanie cien. Opäť sme pri deflačnej špirále.
Nakoniec je potrebné zdôrazniť, že na to, aby prepukli uvedené problémy, nie je nutné dosiahnuť priamo defláciu. Stačí dezinflácia, teda stav, keď sa inflácia drží v kladných číslach, ale klesá. Centrálni bankári majú veľkú averziu k inflácii. Zdá sa, že tá je predpokladom toho, aby sa nejaký ekonóm do centrálnej banky vôbec dostal. Najväčšou nočnou morou centrálnych bánk je ale deflácia. Príčinu nájdeme v hlbokých recesiách či japonskej stratenej dekáde. Centrálne banky nie sú ochotné znovu riskovať podobný vývoj.
Autorom je ekonóm Mark Thoma.
(Zdroj: Moneywatch)