Nemecká kancelárka Angela Merkelová sa 6. februára spolu s francúzskym prezidentom François Hollandom stretla s Vladimírom Putinom a potom sa vydali za Barackom Obamom. Rokovalo sa hlavne o Ukrajine, ale po stretnutí s Obamom sa na tlačovej konferencii hovorilo predovšetkým o Grécku. Grécko a Ukrajina znamenajú pre Američanov dve rozdielne veci, Nemci to ale vnímajú inak. Obe krajiny totiž ukazujú, aká je nová rola Nemecka vo svete a ako nepríjemná pre túto krajinu je.
V roku 2005 panoval v Európe pokoj, Nemecko si užívalo ako súčasť celku, v ktorom môže prosperovať a nemusí niesť ťažobu geopolitického vývoja. Dnes je však úplne iná situácia. EÚ sa nachádza v hlbokej kríze a mnohí z nej vinia agresívnu exportnú politiku Nemecka a jeho požiadavky týkajúce sa fiškálneho uťahovania. Je obviňované z toho, že sleduje iba vlastné záujmy. V určitom zmysle sa Nemecko opäť stáva krajinou, ktorej sa ostatné európske štáty boja.
Rusko sa teraz bojí Západu, podporuje boje na Ukrajine, zabralo Krym. Spojené štáty sa začali obávať rastu moci Ruska. V Európe rastie nacionalizmus. Svet tak, ako ho poznala Merkelová pri nástupe k moci, kolabuje. Európska finančná kríza už nie je primárne krízou ekonomickou, ale politickou. A kríza na Ukrajine stavia Nemecko do mimoriadne nepohodlnej pozície, kde by malo zohrávať vedúcu úlohu. Musí zabezpečiť, aby sa politický problém nezmenil v problém vojenský. Čo sa týka Európskej únie, aj pre ňu je situácia zložitá. Na jednej strane sa snaží o to, aby sa nerozpadla. Na druhej strane ale nechce niesť ťažobu, ktorú zachovanie jednoty nesie.
Nemecká stratégia v sebe zahŕňa rozpor. Nemci nechcú vystupovať asertívne či vyhrážať sa. Na druhej strane ale zaujímajú pozície, ktoré so sebou asertivitu a vyhrážky nesú. Ohľadom Grécka je Nemecko tou najmenej prispôsobivou krajinou a týka sa to vlastne celej periférie. Na Ukrajine Berlín podporuje Kyjev, ale zároveň nechce zaujať jasný celkový postoj. A v oboch prípadoch je Nemecko okolnosťami natlačenú do pozície, v ktorej sa cíti veľmi nepohodlne.
Nemecko podporilo protivládne demonštrácie na Ukrajine, odsudzovalo zabratie Krymu a ruskú podporu separatistom. Zo svojej úlohy významného kritika sa ale snažilo vycúvať vo chvíli, keď sa ukázalo, že politický spor dostáva vojenskú príchuť. Nakoniec sa Nemci dostali do zložitej pozície, kedy nesúhlasia s krokmi Ruska, ale nechcú podporiť Ukrajinu vojensky. Súhlasilo so sankciami voči Rusku, ale zároveň sa snaží o zmierenie. Pre Nemecko ako liberálno demokratickú krajinu bolo povinnosťou podporovať demonštrácie v Kyjeve, Nemci ale majú problematický postoj k podpore vojenských zásahov. V prípade Ukrajiny to platí dvojnásobne, pretože by mohlo dôjsť k oživeniu spomienok, ku ktorým sa nikto vracať nechce.
Podobne zložitý je nemecký prístup k Grécku. Nemecko vyvážalo cez 50% HDP a viac ako polovica z toho smerovala do EÚ. Nemecko má výrobný sektor, ktorého kapacita vysoko prevyšuje možnosti jeho vlastnej spotreby. Musí mať preto prístup na zahraničné trhy, alebo sa dostane do hlbokej krízy. V Európe ale rastú bariéry a možno, že slabšie ekonomiky siahnu k protekcionizmu. Rastie vlna nacionalizmu a politiky zamerané na to, čo je výhodné pre danú krajinu. Ak by Grécko ukázalo, že odchod z menovej únie aj zo zóny voľného obchodu je výhodný, celý systém by sa rozpadol. Nemecko sa teraz dostáva do podobnej pozície ako v roku 1871. Aj vtedy bolo ekonomicky mocné, ale tiež veľmi neisté. Jeho moc sa odvíjala od ochoty ostatných krajín poskytnúť prístup na domáci trh. Bez neho by sa sila Nemecka zrútila.
Nemecko sa snaží zmeniť Európu, ale jeho hrozby strácajú na sile. Taktiež sa snaží zmeniť vývoj na Ukrajine, ale je chytené do pasce ruských reakcií. V oboch prípadoch Nemecko nemá dostatočnú moc a musia žiadať o súhlas ostatných. Ten je však ťažké získať. Opakuje sa tak stále to isté: Nemecko je príliš silné na to, aby mohlo byť ignorované. Zároveň je ale príliš slabé na to, aby si mohlo samo presadiť svoju vôľu. V minulosti sa táto krajina snažila zvýšiť svoju moc, aby si svoju vôľu nakoniec presadila. Tentoraz Nemecko nejaví známky toho, že by sa touto cestou chcelo opäť vydať. Bude zaujímavé sledovať, či mu to presvedčenie vydrží.
Autorom komentára je George Friedman, jeho preklad bol zverejnený na portáli Patria Online.