Nedávnym prepojením mäsokombinátov Mecom Humenné a Hrádok Lučenec vznikla skupina, ktorá ovládla tretinu slovenského trhu s mäsom a mäsovými výrobkami. Jej vlastníkom je manažérsky samorast, technik s obchodným duchom Ján Molnár. Expanziu svojich firiem orientuje do zahraničia, pretože domáci trh je už nasýtený. Očakáva, že do dvoch-troch rokov bude európsky mäsopriemysel úplne globalizovaný a na Slovensku prežijú tri mäsokombináty. Napriek tomu svoje firmy predať nemieni. "Mám víziu aspoň na pätnásť rokov. Necítim sa v dôchodkovom veku a chcem pracovať," hovorí.
Ako ste sa prepracovali na lídra?
-- Správnymi rozhodnutiami.
Začínali ste však ako malý obchodník, akých sú tisíce...
-- Samozrejme, bolo na to treba aj dávku šťastia, vedomostí a veľa odhodlania. Hneď po zmene režimu som bol medzi prvými podnikateľmi. Obchodoval som s tým, o čo bol záujem a čo sa dalo výhodne nakúpiť a predať. Odevy, lieky, autá. Biznis s autami sa celkom slušne rozbehol. Bol som prvým autorizovaným predajcom vozidiel Iveco a Toyota. S autami som robil až do privatizácie Mecomu v roku 1995.
Prečo ste sa rozhodli pre mäso?
-- Mojím cieľom bola od začiatku veľká privatizácia. Všetko som podriadil získaniu zdrojov na takúto investíciu. Zaujímali ma rôzne oblasti, presne som nemal vymedzené, čo chcem. Vedel som len, že chcem privatizovať sám. Reálne bolo získať nejaký potravinársky podnik. Mal som vyhliadnuté tri firmy a jednou z nich bolo Humenné. Podnik nebol ničím výnimočný, azda len tým, že bol najvýchodnejšie a mal slušné meno. Robili v ňom odborníci a pracovití ľudia, ale výkonnostne ani veľkosťou nevynikal.
A potom ste ho sprivatizovali?
-- Bil som sa o podnik viac ako tri roky. O privatizáciu bolo asi sedem záujemcov, medzi nimi i skupiny s politickým krytím.
Vy ste ho nemali?
-- Nie. Nikdy som nebol v politike. Ale za svoje záujmy som loboval.
Verili ste si?
-- Veril. Dlho pred revolúciou som tušil, že môj priestor na sebarealizáciu je niekde inde. Mal som iné záujmy, ako väčšina mojich rovesníkov. Keď sa tento priestor otvoril, okamžite som to využil.
Pracovali ste v Slovmagu Lubeník ako vedúci obchodu. Nelákalo vás pokúsiť sa o jeho privatizáciu?
-- Bol pre mňa vedľajším cieľom, pretože prioritou a prestížou bolo pre mňa Humenné a privatizácia oboch firiem išla súbežne. Slovmag bol predaný týždeň pred Mecomom. Do Lubeníka som sa však po niekoľkých rokoch vrátil, keď som kúpil balík akcií od jedného z rozhodujúcich majiteľov. Rýchlo som ich však predal, lebo som našiel firmu v katastrofálnom stave. Bolo to šokujúce zistenie. Zatiaľ čo Slovmag za tých pár rokov mnohonásobne stratil svoju niekdajšiu ekonomickú silu, tak Mecom ju nadobudol.
Mecom ste kúpili za stopäťdesiat miliónov. Bolo to veľa?
-- Bola to maximálna cena, akú mohol štát pýtať, vyššia ako jeho účtovná hodnota. Humenský mäsopriemysel bol bezvýznamnou prevádzkou, ktorá nemá nič spoločné s tým, čo je tu teraz.
Ste stále sám vlastníkom?
-- Spolu s manželkou.
Ale riadite sám?
-- Mám manažment, ktorý som si vybral a vychoval. Radím sa s ním, no v monokratickom systéme má záverečné slovo vlastník.
Odkiaľ ste čerpali peniaze na rozbeh?
-- Investície mali postupný, pomalý nárast. Za posledných päť rokov to bolo vyše osemsto miliónov. Boli sme obozretní, dobre ich načasovali a nikdy sme to neprepálili. Asi polovica bola z vlastného zisku, zvyšok z úverov.
Prečo ste kúpili lučenecký Hrádok?
-- Potrebovali sme súrne rozšíriť kapacity, lebo sme nestíhali uspokojovať dopyt.
Po prevzatí Hrádku ste neboli nadšení tým, čo ste tam našli.
-- Ekonomicky bol na tom dosť zle, navyše ľudia boli demoralizovaní. Už po prvých mesiacoch sa podarilo čísla zlepšiť, ale s ľuďmi je to ťažšie. Mnohí nepochopili, čo chceme a odišli.
Po spojení s Lučencom budete musieť viac exportovať.
-- S tým sme rátali. Hrádok bude vyrábať štyridsať percent na vývoz a Mecom polovicu.
Obchodne to zvládnete?
-- Ale áno. Veď stále sa boríme s tým, že nestíhame vyrábať.
Kde najviac predávate?
-- Najmä v Česku, Maďarsku, Poľsku a začíname v Nemecku.
Uvažujete o ďalších akvizíciách?
-- Doma ani nie. Ale v zahraničí by sme s radosťou kúpili nejakú zavedenú značku, aby sme sa etablovali na trhu. Je jedno, či v okolitých štátoch, alebo na Balkáne. Momentálne nás však viac zamestnáva konsolidácia Lučenca.
Keby bol Tauris na predaj, kúpili by ste ho?
-- Len od správcu konkurznej podstaty.
Prečo?
-- A prečo by som ho mal kupovať s dlhmi?
Dozrel čas, aby aj do slovenského mäsopriemyslu vstúpili zahraniční investori?
-- Už pred dvoma -- troma rokmi. Záujemcovia boli aj za mnou, ale ja som Mecom nepredal.
Z akého dôvodu?
-- Obchodnej spolupráci sa nebránime s nikým. O predaji však neuvažujem, ani vcelku, ani čiastočne. Necítim sa v dôchodkovom veku. Chcem robiť, pretože mám víziu aspoň na pätnásť rokov dopredu.
Aká je?
-- Urobiť z Humenného producenta kvalitných trvanlivých výrobkov a na Lučenec nechať všetko ostatné.
Ako odhadujete vývoj mäsopriemyslu v nasledujúcich rokoch?
-- Bude taký, ako všade vo svete. Začne sa globalizovať. Dôjde k spájaniu síl v celej Európskej únii. Do dvoch rokov ostanú na Slovensku tri významné mäsokombináty.
A čo prvovýroba?
-- Ak sa slovenskí farmári nespamätajú, či s pomocou štátu alebo sami, tak ich vytlačia zahraniční. Napríklad Holanďania chcú na Žitnom ostrove postaviť nový veľkokapacitný bitúnok. Nám to len pomôže, ale radšej by sme boli, keby ho stavali naši farmári. No, zdá sa, že zahraniční sú o krok vpredu.
Môže sa zmeniť správanie spotrebiteľov?
-- Bohužiaľ, najžiadanejší je ten najlacnejší sortiment, a to sa tak rýchlo nezmení. Nie je to však len náš fenomén. Podľa štatistík je i v Nemecku cena rozhodujúca asi pre osemdesiat percent spotrebiteľov.
Aký podiel má na vašich tržbách drahší sortiment?
-- Viac ako polovičný. Môžeme si to dovoliť, lebo pôsobíme na viacerých trhoch.
Prečo mnohé slovenské mäsokombináty skončili?
-- Prepálili ekonomiku, predovšetkým investície. S tým súvisia chybné rozhodnutia a zlý obchod. Je viac faktorov, ktoré treba sledovať a strážiť, najmä nákladové položky. Aj preto sme ako prví zaviedli elektronickú burzu mäsa.
Ako sa k dominantnému hráčovi na trhu správajú obchodné reťazce?
-- Sme schopní viac ponúknuť a reťazce radšej obchodujú s firmami s komplexnejšou ponukou. Tvrdosť rokovaní však zostala nezmenená.
Menej úspešní videli vinníka v obchodných reťazcoch.
-- Bol to plač na nesprávnom mieste. Na druhej strane treba uznať, že tlakom k múru nie je nikto nadšený. My s tým však problém nemáme. Poctivo vyjednávame a naše skúsenosti nie sú zlé.
Neprekážajú vám investičné stimuly pre zahraničných podnikateľov?
-- V novodobých dejinách Slovenska je to najhoršia vec. Cítim sa ukrivdený, ak niekto cudzí dostane výhody od štátu a mne nedá nič. Vložil som do firmy vyše 1,3 miliardy a nedostal ani korunu.
Spomínali ste demoralizovaných ľudí. Nenahráva tomu i súčasná protimilionárska rétorika?
-- Chápem ju ako politickú stratégiu voči voličom, ktorí zarábajú málo a je ich veľmi veľa. Demotivuje však snaživých a šikovných. Zabúda sa pri nej na podstatnú vec, že na príkazy čaká masa ľudí, no len málo ich vie zmysluplne dávať.
Vo svete letia biopotraviny, čo u nás?
-- Keď budú veľké biofarmy, budeme aj my vyrábať bioprodukty. Nie je na ne trh, ani distribúcia. Biopotraviny sa snažím zatiaľ dorábať na vlastnom dvore. Takáto orientácia je dnes pre nás nereálna, lebo sme veľká firma, ktorá potrebuje chrliť tisíce ton.
Kedy záujem o biopotraviny vzrastie?
-- Východ má veľmi veľkú šancu stať sa jedným z najväčších producentov biohovädziny v Európe. Má na to všetky predpoklady. Treba k tomu vôľu ministerstva pôdohospodárstva východnému Slovensku trocha pomôcť a niekoľko šikovných manažérov. Rozhýbalo by to trh i dopyt po takýchto výrobkoch.
Do Humenného ste prišli ako cudzí človek. Ako vás prijali miestni podnikatelia?
-- Dosť nevrlo. Bolo to pre mňa neznáme mesto, bez akýchkoľvek väzieb. Niektorí podnikatelia mi sľubovali, že sa medzi nich nikdy nedostanem. Teraz som predsedom ich spolku.
Ste majetný a vplyvný človek. Nemáte pokušenie zasahovať do diania v meste a regióne?
-- Nemám na to absolútne čas.