Prvý podnik s víťazným názvom Matador sa na našom území objavil už začiatkom minulého storočia. V roku 1905 ho na petržalskom brehu Dunaja zakladal viedenský komerčný radca s povesťou vizionára Július Marburg. Nemecká spoločnosť Gummi und Balata Werke AG za významnej podpory rakúskych a uhorských bánk investovala počiatočný kapitál vo výške 400-tisíc korún a do firemného registra zapísala podnik Matador, továreň na gumené a kaučukové výrobky. Asi osemdesiat zamestnancov rozbiehalo výrobu z netradičných materiálov, ktoré boli pre tento región novinkou. Dopyt po produktoch Matadoru rýchlo rástol, a tak boli Petržalčania nútení rozširovať výrobu aj ponúkaný sortiment. Ako prvé odišli z výrobných pásov fabriky gumené remene, hadice, tesniace dosky a technická guma. Ich najväčšími odberateľmi boli železnice a potravinársky priemysel. V roku 1911 prišla do Bratislavy objednávka od amerického námorníctva na dodávku tesniacich a gumených dosiek. O dva roky neskôr dodal Matador gumené obruče na kolesá prvého slovenského automobilu, ktorý skonštruoval Michal Majer. V tom čase bola už spoločnosť oficiálne registrovaná pod slovenským názvom Gumové a baletové dielne. Stala sa členom kartelu gumárenských spoločností Rakúska-Uhorska a odštartovala prienik na zahraničné trhy, najmä do južnej Európy, Nemecka a Ruska.
Vojnová sínusoida
Počiatočnú veľkú expanziu pribrzdila prvá svetová vojna. Matador bol nútený prejsť na vojnovú výrobu pre armádu, čo v čase stagnácie znamenalo aj používanie menej kvalitných polotovarov a pokles objednávok. Navyše, po vzniku Československa, sa väzby s kartelom postupne prerušili. Začiatok dvadsiatych rokov bol poznamenaný odbytovými ťažkosťami a zadlženosťou, ale aj chaotickými zmenami značiek, pod ktorými sa výrobky Matadoru umiestňovali na trhu. V ťažkých časoch prevzal vedenie F. Henkl, ktorý tu v roku 1925 zaviedol výrobu pneumatík. Až do roku 1931 boli bratislavskí gumári jediní, kto v Československu produkoval pneumatiky. Matador sa stal najväčším gumárenským podnikom v spoločnom štáte a stále predstavoval nové produkty. V priebehu tridsiatych rokov spoločnosť postupne uviedla na trh prvý terénny plášť Matador-Goliath, prvý superbalónový plášť Matador-Mamut, pneumatiku Matador-Adersol s povrchovou adhéznou úpravou či superbalónovú Matador-Duplex. Pneumatiky z Matadoru používal na svojich autách aj prezident Masaryk.
Od Mníchova po prvý máj
Úspešné obdobie opäť prerušila vojna. Po Mníchovskej dohode, keď si Nemecko pričlenilo aj územie Petržalky, sa gumárenský podnik ocitol v inom štáte a bol pričlenený k spoločnosti Semperit. Značka Matador sa tak z názvov pneumatík stratila na dlhých 52 rokov. Po skončení vojny sa slovenská fabrika stala obetným baránkom českej konkurencie, keď sa po rozhodnutí v Prahe použila na uspokojenie trofejných nárokov sovietskej armády. Osloboditeľské vojská z podniku odniesli to, čo nestihli Nemci. V roku 1946 bol na troskách gumárenského lídra zriadený podnik Matador, gumárske závody. Obrovský dopyt po pneumatikách, spôsobený povojnovým nedostatkom a dovozom nových áut zo spojeneckých krajín, prinútil centrálu v Bratislave otvoriť novú prevádzku. Preteky vyhral Púchov, aj vďaka výhodnej polohe v blízkosti železničného uzla, dvoch hlavných cestných ťahov a vodnej cesty. Vedeniu podniku sa podarilo obstarať stroje z USA, ich dodávka však bola po znárodnení zastavená. Výroba v púchovskej továrni bola spustená na Sviatok práce v roku 1950, na počesť čoho bol závod pomenovaný Gumárne 1. mája. Nový podnik pristúpil na vytvorenie novej obchodnej značky, ktorá mu mala uľahčiť uplatnenie za hranicami. Vznikol tak legendárny Barum, teda skratka spoločností Baťa, Rubena a Matador.
S ikonou na čele
Šesťdesiate roky boli synonymom prudkého rozvoja fabriky. Gumárne sa stali najväčším československým výrobcom dopravných pásov a získali monopol na výrobu autoduší. Spolu s bratislavským Matadorom, ktorý sa koncom päťdesiatych rokov začlenil do Gumární, opäť získali pozíciu gumárenského lídra. V tomto období začali v Púchove investovať aj do vlastného výskumu a vývoja. Silné investičné aktivity pokračovali aj v sedemdesiatych rokoch, keď Gumárne 1. mája exportovali až 60 percent svojej produkcie do sedemdesiatich krajín sveta. Slovenská fabrika začala poskytovať aj technickú pomoc a vzdelávanie odborníkov z krajín tretieho sveta.
V roku 1982 sa na čelo gumárenského koncernu dostal pokračovateľ Baťovej školy Štefan Rosina, ktorý je dodnes ikonou púchovského podniku. S jeho príchodom sa začala masívna modernizácia podniku, zvyšovanie výrobných kapacít a rozširovanie výrobného programu. V tomto období začali Gumárne exportovať vlastné know-how, keď v spolupráci s ďalšími firmami postavili pneumatikárne v Indii, Kambodži, Barme, Sýrii a v Turecku.
| Prečítajte si aj: |
| Pneumatiky ich už nezaujímajú Vedenie gumárenského giganta už koncom osemdesiatych rokov cítilo blížiacu sa zmenu politickej klímy. V roku 1988 boli Gumárne 1. mája pretransformované na prvý štátny podnik na Slovensku, čo prinieslo posilnenie rozhodovacích právomocí. O dva roky neskôr vznikla akciová spoločnosť Gumárne Barum Púchov, ktorá bola následne sprivatizovaná. Išlo o jednu z mála podarených privatizácií socialistických veľkopodnikov. Po tom, ako sa spoločnosť ocitla v súkromných rukách, nenasledovalo tunelovanie a prepúšťanie, ale inovácia výroby a zvýšenie počtu zamestnancov na 5 000. Celý článok >> |