Vagit Alekperov, prezident a spolumajiteľ ropného Lukoilu, tvrdí, že rafinérskym firmám v Európe musia ropu stále dodávať cez sprostredkovateľov. Tí vraj spracovateľom dávajú väčšie garancie.
Zuzana Kubátová, Hospodářske noviny
Ako prežívate prudké prepady cien ropy na svetovom trhu?
Je to veľmi zložité obdobie. Kým cena ropy prudko klesá, cena služieb a cena za užívanie zariadení od našich obchodných partnerov zostáva na pôvodnej úrovni.
Čakali ste taký vývoj?
Nečakali. Keď bola cena v lete na 140 dolároch, bolo jasné, že to nie je objektívna cena. Vedeli sme, že pôjde dolu. Ale nečakali sme taký prudký prepad. A najhoršie je, že prepad bol za taký krátky čas, že to išlo tak rýchlo.
Spoločnosť je na to však teraz už ekonomicky pripravená, unesie to. Tento rok udržíme finančnú rovnováhu a na budúci sme pripravili dostatočne pružný investičný program, ktorý nám umožní rozvoj aj pri cene od 45 dolárov za barel. Samozrejme by sa pri takejto cene museli zastaviť projekty v Severnom mori, v Kanade, v Mexickom zálive, na severe Ruskej federácie.
Sťažujete sa na spostredkovateľov, ktorí vstupujú do vašich dodávok ropy európskym rafinériám. Prečo teda rovno nenadväzujete priame kontrakty so spracovateľmi?
Priame kontrakty časom budú a bude to výhodné hlavne pre zákazníka. Dnes nemá o priame kontrakty nikto záujem, keď nemáme priamu účasť v rafinériách a takmer sa nepodieľame na predaji.
Dobre, ale ak tvrdíte, že by ste ponúkali ropu rafinériám za výhodnejších podmienok než spostredkovatelia, prečo im rafinérie stále dávajú prednosť?
Pretože spracovatelia potrebujú garancie. Keď mi nejaká rafinéria ponúkne lepšie podmienky než sú pôvodné, tak jednoducho prejdem k nej. Pretože oni sa podieľajú na zisku zo spracovania ropy, ale nenesú žiadnu zodpovednosť za investície. Keď dostanem viac peňazí v Poľsku, pôjdem do Poľska, keď dostanem viac v Nemecku, pôjdem do Nemecka. Som k tomu nútený.
Akcionár rafinérie však už riskuje svoje peniaze, je zainteresovaný na zásobovaní a to i vtedy, keď sa vyskytnú nejaké potiaže.
Kým na vývoze ruskej ropy sa podieľajú desiatky firiem, vývoz plynu je výsadou štátneho Gazpromu. Nevadí vám to?
Je to dané zákonom, že všetok export ruského plynu je vecou Gazpromu. Preto aj my všetok svoj plyn vyťažený v Rusku predávame Gazpromu. Pokiaľ ten zákon bude platiť, budeme ho rešpektovať.
Ťažíme však plyn aj mimo ruského územia, v strednej Ázii, v Turecku, v Azerbajdžane -- a predávame ho aj v týchto krajinách, tam máme rôzne možnosti.
Snažíte sa ruský zákon zmeniť?
Myslím, že ten zákon je správny. Kontrakty na plyn sú oveľa zložitejšie než kontrakty na ropu. Musia byť dlhodobé, na dvadsať- tridsať rokov. Systém dopravy plynu je veľmi nákladný a je zaň zodpovedný Gazprom, ktorý dáva svoje peniaze. Jedine Gazprom môže v Rusku garantovať splnenie kontraktov na dlhé roky dopredu.
No pre strednú Európu tento systém jediného dominantného dodávateľa výhodný nie je.
Európa si už celkom dobre diverzifikovala svoje dodávky plynu. A stále v tom pokračuje. Má plyn z Ruska, z Nórska, z Holandska, z Alžírska, dosť vysoké sú dnes už aj dodávky skvapalneného plynu, na európsky trh sa dostáva plyn z Azerbajdžanu cez Turecko, z Iránu cez Turecko. A je tu niekoľko veľkých projektov, ktoré do Európy privedú plyn zo strednej Ázie, z Nigérie.
Kto je Vagit Alekperov
Päťdesiaosemročný rodák z azerbajdžanského Baku vyštudoval ropnú akadémiu. Pracoval v ťažobnej firme pri Kaspickom mori. V roku 1990 sa stal námestníkom sovietskeho ministra ropného priemyslu. Podieľal sa na vzniku štátnej firmy Langepas-Urai-Kogalymnefť, dnešného Lukoilu. Od založenia až podnes je tu šéfom, po privatizácii vlastní vyše pätinu akcií. Podľa Forbesu je s majetkom 12,6 miliardy dolárov 48. najbohatším človekom na svete.