Napriek tomu, že domáci architekti už Fosterova kritizovali za nie príliš citlivý prístup, jedinečná stavba pripomínajúca brúsený krištáľ si pozornosť v architektonickom svete zjavne zaslúži. Nielen pre techniku, ktorú tentoraz Foster zvolil, ale aj za funkčnosť, ktorou architekti začali svoje stavby stavať. Už to totiž nie sú len monštrá, ktoré priťahujú pozornosť, ale aj sebestačné stavby, ktoré myslia na všetko.
Olympijský štadión v Pekingu. Z dielne architektov Jacquesa Herzoga a Pierra de Meurona. Snímka: archív
Ostrov pre všetko
Foster nie je v architektonickom svete neznámou veličinou. Už jeho prvotina pre centrálu Willis Faber and Dumas v rokoch 1970 až 1975 vyvolala pozornosť kvôli ultramodernému poňatiu trojposchodovej stavby celej obalenej do skla pre 1 300 kancelárií. Výťah, vedúci až na strechu, tak návštevníkov vyviezol do reštaurácie a záhrady poskytujúcej úžasný pohľad na panorámu mesta.
Foster sa však zapísal do pamäte verejnosti najmä kontroverznou stavbou nemeckého parlamentu, ako aj štadióna vo Wembley, londýnskou radnicou či londýnskym sídlom pre Swiss Re, ktoré dostalo pre svoj tvar prezývku uhorka (zaň dostal v roku 2004 aj významné britské ocenenie pre architektov). So sklom experimentuje Foster od začiatku. Aj jeho najnovší návrh Krištáľového ostrova vychádza práve zo skla a útočí na ďalšiu cenu Pritzker, ktorú už v roku 1999 získal a ktorá je považovaná za akúsi Nobelovu cenu pre architektov.
Komplex na ostrove Nagatino, asi 7 kilometrov od Moskvy, pohltí 2,5 milióna štvorcových metrov. Zmestili by sa tam teda štyri americké Pentagóny či dvestoštyridsať Eiffeloviek. Podľa návrhu hlavná veža, ktorá z diaľky podľa Moskovčanov pripomína štedrý vianočný stromček, nemôže s výškou 449,88 metra súperiť aj so stále nedokončenou najvyššou budovou sveta Burj Dubai v Dubaji od známeho architekta Adriana Smitha, ktorá má mať výšku 598,5 metra.
Krištáľový ostrov však tromfne inú "kráľovskú" stavbu - Ekonomické mesto kráľa Abdulláha medzi posvätnými mestami Mekkou a Medinou. Projekt výstavby za takmer 27 miliárd dolárov (v prepočte 618,8 miliardy Sk), ktorá sa začala v roku 2005, totiž počíta len s plochou 2 milióny štvorcových metrov, no saudskoarabský kráľ ho plánoval ako najväčšiu stavbu sveta. Vyrásť na ňom majú nielen mrakodrapy poskytujúce kvalitné a luxusné bývanie (260-tisíc apartmánov a 56-tisíc víl), ale aj podnikateľské priestory na 3,8 milióna štvorcových metrov, hotely, priemyselná zóna na 63 m2, nákupné centrá a mešita.
V tomto smere je Krištáľový ostrov v Moskve za 4 miliardy dolárov skromnejším. Priestor v ňom bude popri 900 luxusných apartmánoch a 3 000 hotelových izbách pre múzeum, kino a divadlo, fitness komplex, 75 tisíc m2 plochy bude pre kancelárie, no počíta sa aj s medzinárodnou školou pre 500 študentov. Ako tvrdí Foster, všetko by malo byť na jednom mieste a prepojené. Ak sa raz do budovy dostanete, môžete v nej zotrvať ako dlho chcete. Vďaka návrhu sa až polovica priestoru dostane nad úroveň zeme, čo poskytne nádherný pohľad na mesto, najmä z vyšších poschodí, kde budú aj dve vyhliadkové plošiny vrátane 14-tisíc parkovacích miest.
To, čím je však stavba výnimočná, je práve jej ekonomickosť. Budova má oceľový plášť vybavený systémom vetracích šácht. Tie sa cez leto otvoria, aby dnu vošlo svetlo a teplo, no cez mrazivú ruskú zimu sa uzatvoria, aby teplo udržali. Okrem toho energiu pre komplex budú pomáhať vyrábať vonkajšie solárne panely.
Foster sa podpísal aj pod ďalšie megalomanské stavby - napríklad v kazašskej Astane si ho objednal ešte prezident Nursultan Nazarbajev pre nadzemnú Pyramídu mieru a súzvuku, vysokú 77 metrov, ktorá musí byť schopná zvládnuť teplotné rozdiely 80 stupňov - od -40 po +40 stupňov.
Foster dokonca so svojím voľakedajším obchodným partnerom Richardom Rogersom získali aj prestížnu zákazku na budovy Ground Zero v New Yorku, kde kedysi stáli slávne dvojičky. Na vrchu šikmo zrezaný mrakodrap so 79 poschodiami (387 metrov) s trojhrannou anténou, ktorá premyslene zvyšuje budovu až na 411 metrov, je rovnako obalený do skla s posilnenou nosnou konštrukciou.
Najväčšou stavbou sveta bude Krištáľový ostrov architekta Normana Fostera. Snímka: Foster and Partners
Sklo a kov vedú
Zjavne futuristickou stavbou je však aj projekt štadióna pre tohtoročné letné olympijské hry v Pekingu, pod ktorý sa podpísala dvojica švajčiarskych architektov Jacques Herzog a Pierre de Meuron. Hoci by podľa ich názoru mala stavba pripomínať vtáčie hniezdo, vyslúžila si už aj kritiku, že pripomína kopu kovového odpadu, keďže sa na stavbu využíva 36 kilometrov neopracovanej ocele s hmotnosťou 45-tisíc ton. Výstavba sa začala pred troma rokmi a premyslene počíta s využitím každého miesta. Mala by poňať až stotisíc návštevníkov, aj keď sa po olympiáde počíta s redukciou o 20-tisíc miest. Štadión je 330 metrov dlhý a 220 metrov široký. Náklady na celú stavbu by mali dosiahnuť 3,5 miliardy jüanov (v prepočte 11,07 miliardy Sk).
Dvojica je pritom svojimi kontroverznými stavbami známa. Medzi slávnejšie patrí aj mníchovský futbalový štadión Allianz Arena, dokončený v roku 2005 a známy z majstrovstiev sveta o rok neskôr.
Sklo sa stalo obľúbeným materiálom aj pre čínsko-amerického architekta, známeho ako milovníka futuristických diel. Takým, napokon, je aj jeho známa kontroverzná stavba skleneno-kovovej pyramídy pred vchodom do parížskeho múzea v Louvre, ktorú sprístupnili verejnosti v roku 1989.
Dych verejnosti však v roku 1996 vyrazila iná čisto kovová modernistická budova, ktorú pre centrálu Fuji v Odaibe navrhol takisto nositeľ Pritzkerovej ceny za rok 1987 Kenzo Tange. Ide o hranatú vzdušnú stavbu pripomínajúcu bránu z kovu a zo skla, ktorej na vrchu dominuje obrovská oceľová guľa.
Historická škrupina
Medzi diela, ktoré zostanú v pamäti, patrí určite aj Tancujúci (alebo opitý) dom v susednom Česku, pod ktorý sa architektonicky podpísal Frank Owen Gehry, využívajúci aj v tomto prípade netradičný dizajn, no ešte staval zväčša z betónu a ocele. Nositeľ Pritzkerovej ceny za rok 1989 získal pre svoj projekt z roku 1995 podporu vtedajšieho prezidenta Václava Havla.
No azda najimpozantnejšou stavbou minulého storočia, zapísanou už v histórii, je nepochybne austrálska budova opery v Sydney pripomínajúca dvanásť oproti sebe otvorených škrupín, mušlí, prípadne listov palmy, vysokých 67 metrov. Architektonicky sa pod ňu podpísal dánsky architekt Jörn Utzon, ktorého návrh železobetónovej konštrukcie pochádzal z roku 1956. A hoci sa stavba niekoľkokrát menila, v roku 1973 ju slávnostne otvorila kráľovná Alžbeta II. a v roku 1997 sa dokonca dostala na zoznam pamiatok UNESCO. Paradoxom je, že dnes už 90-ročný Utzon ju dokončenú nikdy nenavštívil. Nositeľ Pritzkerovej ceny ju naprojektoval tak, že škrupiny len prekrývajú hľadisko, javisko a foyer. Výška je zredukovaná medzistropmi. Pravda, počas výstavby sa zistilo, že konštrukciu treba zosilniť vzhľadom na prudké nárazy vetra. Je to však jedna z prvých budov, kde sa využila počítačová analýza.