Len máloktorá zo slovenských firiem sa môže pýšiť viac než storočnou tradíciou. A práve v období pred viac než sto rokmi sa začína písať história dnešnej rafinérie Slovnaft. Po tom, čo sa v roku 1895 začal na cestách vtedajšej rakúsko-uhorskej monarchie premávať osobný automobil značky Benz, bolo založenie rafinérie Apollo predvídavým krokom budapeštianskej Vlasteneckej banky.
Tá totiž päť rokov pred koncom 19. storočia požiadala bratislavskú mestskú radu o súhlas na predaj pozemkov na výstavbu rafinérie ropy Apollo. Nová rafinéria v Mlynskej záhrade pri rieke Dunaj dostala názov podľa gréckej mytológie. Fabrika s rozlohou 7,5 hektára najskôr spracúvala ruskú ropu z Kaukazu a haličskú z Poľska, neskôr rumunskú, gbelskú, texaskú ropu a ropu z rozličných nálezísk v bývalom Sovietskom zväze. Kapacita spracovania bola 30-tisíc ton ropy na kotloch kotlovej destilácie kaskádovitým spôsobom. Apollo vlastnila na tie časy moderné svetové technológie a produkovala hlavne petrol, ligroín (lakový benzín), benzíny, sviečky, ale aj umelý ľad (z chladičov parafínky) a rôzne tuky na mazanie.
Vlastník ropných polí
V čase svojho najväčšieho rozkvetu v medzivojnovom období vlastnila ropné polia a sieť čerpacích staníc. 16. júna 1944 rafinériu zničilo americké letectvo. Koberec bômb premenil za štvrť hodinu dopoludnie na noc. Na mieste, kde stála rafinéria, zostal len dym, plamene a trosky. Apokalyptický výjav si vyžiadal 133 ľudských obetí, z ktorých bolo 78 zamestnancov rafinérie. Nálet na rafinériu bol súčasťou mohutnej leteckej operácie, na ktorej sa zúčastnilo 158 bombardérov a 33 stíhačiek Spojených štátov zo základní v južnom Taliansku. 80 percent zariadení rafinérie zostalo v troskách. Potom nasledovali do roku 1945 ešte ďalšie tri nálety, posledný bol nálet Sovietskej armády.
Začiatkom 50. rokov vtedajšia vláda uvažovala o vybudovaní novej rafinérie ako náhrady za Apollo. Po dlhších prieťahoch sa výstavba v lokalite bratislavského Vlčieho hrdla rozbehla až v roku 1956, po uzatvorení dlhodobých zmlúv o dodávkach ropy zo Sovietskeho zväzu.
Názov Slovnaft
Autorom názvu Slovnaft bol jeho prvý podnikový riaditeľ Václav Veselý. Prvú výrobnú jednotku novej rafinérie s názvom Slovnaft uviedli do prevádzky v roku 1957. Bola to atmosféricko-vákuová destilácia s kapacitou 122-tisíc ton ročne, ktorá spracúvala sovietsku ropu. V krátkom čase k nej pribudli rafinácia palív, etylizácia benzínov, príprava palív a v roku 1959 začala fungovať aj výrobná jednotka rozpúšťadlového odparafínovania olejov a elektrostatické odsoľovanie ropy. O rok neskôr Slovnaft uviedol do prevádzky jednotky oxidácie asfaltov, výrobňu asfaltových sudov a dva bloky teplárne. Nová atmosféricko-vákuová destilácia s kapacitou jedného milióna ton ročne rozbehla výrobu v roku 1961. Vo februári 1962 začal do Slovnaftu dopravovať ropu z nálezísk vtedajšieho Sovietskeho zväzu nový ropovod Družba.
V šesťdesiatych rokoch Slovnaft prerástol z rafinérskeho závodu do rafinérsko-petrochemického kombinátu. Ten zastrešoval na tie časy špičkové technologické komplexy s využitím licencií od popredných svetových firiem. Dôležitou výrobnou jednotkou fabriky sa stala etylénová jednotka produkujúca etylén a propylén. Pribudli výrobne na produkciu syntetického fenolu, acetónu a etylbenzénu. Ku koncu roka 1970 bolo v prevádzke 62 nových výrobných jednotiek a Slovnaft mal ročnú spracovateľskú kapacitu 6 miliónov ton ropy.
Výroba chemických látok
V období rokov 1970 -- 1975 Slovnaft naďalej rozširoval rafinérsku a petrochemickú základňu o nové výrobne. Spektrum svojich výrobkov obohatil o dimetyltereftalát -- východiskovú látku na výrobu polyesterových vlákien a začal vyrábať prvý československý polypropylén Tatren. V tomto období bol vybudovaný aj prevádzkový komplex aromátovej chémie s možnosťou výroby benzénu a toluénu. Ešte rozsiahlejší komplex stavieb pod názvom Petrochemický komplex Slovenskej republiky Slovnaft vybudoval a uviedol do prevádzky v priebehu rokov 1975 až 1980. Vo Vlčom hrdle tak vznikla mohutná výrobná základňa s produkciou etylbenzénu, aromátov a ďalších dôležitých produktov. Najvyššie zhodnotenie ropy predstavovala výroba vyše 160-tisíc ton polyetylénu Bralen a viac ako 40-tisíc ton polypropylénu Tatren. Sedemdesiate a osemdesiate roky sa okrem pokračujúcej expanzie výroby niesli v znamení priority pre ekologické stavby. Slovnaft vybudoval hydraulickú ochranu spodných vôd, mechanicko-chemicko-biologickú čistiareň odpadových vôd, ktorá je doteraz jednou z najmodernejších a najkomplexnejších svetových ekologických stavieb, uviedol do prevádzky spaľovne tuhých odpadov a ďalšie ekologické stavby.
Bezolovnaté benzíny
V roku 1991 Slovnaft sprevádzkoval výrobný komplex Hydrokrak, ktorý umožnil efektívnejšie a hlbšie spracovanie ropy v rozsahu svojej kapacity -- 800-tisíc ton suroviny ročne. V tom istom čase k jestvujúcim procesom pribudla izomerizácia ľahkých benzínov s ročnou kapacitou 250-tisíc ton izomerátu -- vysokooktánovej zložky, ktorá umožnila celoplošnú výrobu bezolovnatých benzínov. Technologická úroveň umožnila Slovnaftu, aby od mája 1997 vyrábal výlučne nízkosírnu motorovú naftu, čo spolu s výrobou bezolovnatých benzínov predstavovalo príspevok k ochrane životného prostredia.
Technologická transformácia Slovnaftu v 90. rokoch minulého storočia prebiehala na pozadí zásadných spoločenských zmien od roku 1989, ktoré sa premietli aj do obnovenia právnej formy akciovej spoločnosti a následnej privatizácie v réžii manažérsko-zamestnaneckej akciovej spoločnosti Slovintegra, slovenského miliardára Slavomíra Hatinu. S transformáciou vlastníckej štruktúry nastal rozvoj vlastných obchodných činností, od nákupu ropy až po vlastnú sieť čerpacích staníc. V samotnom výrobnom areáli sa investovalo nielen do produkčných technológií, ale aj do informačných systémov a celoplošnej počítačovej siete.
(S použitím knihy Slovnaft 100)
StoryEditor