Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, ktorý uzrel svetlo sveta začiatkom marca 1868, bol zároveň prvým priemyselným podnikom so slovenskými vlastníkmi. Stredobodom týchto udalostí bolo stredoslovenské mesto Martin, ktoré sa v priebehu ďalších desaťročí stalo najdôležitejším centrom polygrafie nielen na našom území, ale po 2. svetovej vojne aj v rámci celého Československa. Martinské tlačiarne sa za socializmu stali naozaj akousi vlajkovou loďou vtedajšieho polygrafického priemyslu, s ktorej výrobkami sa denne stretávali nielen domáci milovníci kníh, ale aj čitatelia v desiatkach krajín celého sveta.
Účastinársky biznis
Podnet na založenie Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku vzišiel z prostredia Matice slovenskej, ktorá vtedy sídlila a doteraz pôsobí v centre Turca - Martine. Na vybudovanie modernej tlačiarne však Matica nemala dostatok peňazí. Zvolili preto v tých časoch pomerne rozšírený podnikateľský model - účastinársky spolok. Jedným z jeho iniciátorov bol spisovateľ, redaktor a spoluzakladateľ Matice slovenskej - Ján Francisci Rimavský. Tento národný buditeľ bol v spolku dlhé roky i predsedom a zároveň zanieteným organizátorom tlačiarenských a vydavateľských aktivít.
Do roku 1918 martinský spolok vytlačil 731 titulov kníh a 378 ročníkov časopisov v celkovom náklade niekoľko miliónov kusov. Viac ako tri štvrtiny tlačovín distribuovaných v tých časoch na Slovensku vychádzalo práve odtiaľto. Účastinársky spolok tlačil aj väčšinu periodík, ktoré majú svoje nezastupiteľné miesto i v dejinách našej žurnalistiky. Patril k nim napríklad Národný hlásnik, Ľudové noviny, Orol, Živena, Slovenské pohľady a viaceré ďalšie.
Vlastnou cestou
Relatívne idylické súžitie Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku a Matice slovenskej sa narušilo v období vojnového slovenského štátu. Matičiari, ktorým vtedy predsedal spisovateľ Jozef Cíger Hronský, sa rozhodli ísť vlastnou cestou. V apríli 1943 tak v Martine vzniká konkurenčná tlačiareň s názvom Neografia. Hronský nebol iba dobrým autorom, ale i mimoriadne schopným manažérom. Skúsenosti s reálnym biznisom získal ešte v polovici 30. rokov počas svojich ciest po USA. V centre turčianskeho regiónu postupne vybudoval okrem výkonnej polygrafickej prevádzky aj veľké vydavateľstvo kníh a časopisov, modernú distribučnú službu a rozhlasové vysielanie. Vzhľadom na jeho angažovanosť v období Tisovho režimu musel však v roku 1945 zo Slovenska utiecť a veľké plány, ktoré mal s Neografiou, zapadli prachom.
Lukratívna tlačiareň
Matica slovenská v povojnovom období tiež upadla do nemilosti. Jej tlačiareň patrila k prvým výrobným podnikom, ktorý komunisti znárodnili už necelý mesiac po tom, ako sa vo februári 1948 chopili moci. Podnik bol zaujímavý tým, že mal na tie časy modernú tlačiarenskú techniku, ale aj množstvo šikovných zamestnancov s dlhoročnými skúsenosťami v polygrafii.
V roku 1953 dostal národný podnik Neografia nový názov - Severoslovenské tlačiarne. O päť rokov neskôr sa z fabriky stali Tlačiarne Slovenského národného povstania. Napriek pomenovaniam so značne ideologickým nábojom sa martinským tlačiarňam ekonomicky celkom dobre darilo. V období stalinských čistiek a komunistického teroru 50. rokov patrili dokonca do veľmi úzkej skupiny podnikov, ktoré vyvážali nielen do Sovietskeho zväzu, ale aj na kapitalistický Západ.
"Prvá kniha vyrobená pre zahraničie putovala do Anglicka v lete 1956 a bola určená pre známe londýnske vydavateľstvo Hamlyn Group. Zanedlho nato sme získali objednávky na výrobu kníh aj pre nemecké vydavateľstvá Xenos, Inter Verlag, Naumann-Goebel, Dausien či Hemma,“ spomína na tie časy súčasný predseda Predstavenstva Neografie Alexander Lilge. Obchody v tom čase sprostredkovali podniky zahraničného obchodu Artia Praha a neskoršie aj Slovart Bratislava.
Modernizácia vďaka devízam
Spolupráca s renomovanými európskymi vydavateľstvami bola pre martinské tlačiarne veľmi výhodná nielen z finančnej stránky. Zahraniční odberatelia mali totiž vysoké nároky na kvalitu kníh, čo slovenských tlačiarov prirodzene tlačilo k priebežnej modernizácii a zavádzaniu inovačných postupov. Vďaka vysokým príjmom z exportu sa z podniku postupne stala najmodernejšia a najvýkonnejšia tlačiareň vo vtedajšom socialistickom Československu. Dominantné postavenie sa ešte posilnilo po roku 1973, keď bol dokončený nový výrobný areál a Tlačiarne SNP dodávali na trh viac ako polovicu domácej knižnej produkcie. V martinských tlačiarňach sa vyrábala väčšina školských učebníc, ale aj tituly pre rôzne slovenské i české vydavateľstvá. Turčiansky región sa stal zároveň jedným z najdôležitejších centier polygrafického priemyslu nielen na u nás, ale v rámci celého vtedajšieho Československa.
| Prečítajte si aj: |
| Tlačiareň skončila v rukách Matice Rok 1989 zastihol martinskú polygrafickú fabriku v relatívne dobrej ekonomickej kondícii. Už v tých časoch bola proexportne orientovaným podnikom, ktorý však vyvážal nielen do spriatelených socialistických krajín, ale najmä smerom do západnej Európy. Niet sa teda čo čudovať, že o takýto lukratívny majetok prejavil eminentný záujem i jeho pôvodný vlastník – Matica slovenská. Celý článok >> |
| V Martine pocítili recesiu na polygrafickom trhu Globálna kríza neobišla ani polygrafický priemysel. Podstatná časť produkcie martinskej Neografie aj v súčasnosti smeruje na zahraničné trhy, kde v uplynulých mesiacoch zaznamenali výrazný pokles dopytu po tlačiarenských službách. Vedenie podniku už informovalo, že túto situáciu zatiaľ zvládajú bez znižovania počtu pracovníkov. Nevyhnú sa však balíčku nepopulárnych protikrízových opatrení. Celý článok >> |