Nohavice vo veľkosti 50, bunda o číslo väčšia, tričko vo veľkosti S a topánky na 38-čku nohu. Niečo po ôsmej hodine ráno som "vyfasovala" nový pracovný odev. Nohavice som si stiahla veľkou gumičkou, na bunde vyhrnula rukávy a vstúpila, na začiatok, do montážnej haly s označením H3. Na jeden deň som sa stala pracovníčkou za výrobným pásom v závode Volkswagen Slovakia.
Tréning
Tréningové centrum "hátri" ma dostalo. A to najmä z jedného dôvodu. Bolo tam šesť áut, tri VW Touaregy a tri Audi Q7, ktoré boli určené na učenie, alebo zjednodušene povedané, na ,ničenie`. Tu sa totiž budúci zamestnanci montážnych liniek školia. "Obyčajne to trvá dva týždne," hovorí mi hneď na začiatku Štefan Tarcsi, vedúci školiacich stredísk závodu. My sme to však museli okrajovo bleskovo preletieť za asi jeden a pol hodinu.
Začali sme najskôr rozcvičkou prstov s golfovými loptičkami, pokračovali dvíhaním pieskového závažia na zahriatie zápästia a ukončili testami zručnosti a rýchlosti, ktoré spočívali v tom, že som na čas navíjala tenké lano na očíslované kolíky (rekord Volkswagenu Slovakia je 20 sekúnd, ja som to stihla za 25).
Následne sa rozbehol tréning toho, čo som potrebovala vedieť, aby som mohla "nastúpiť".
Ide sa na to
Krátko po desiatej hodine ráno ma vo výrobnej hale čakalo niekoľko zvedavých očí. Podchvíľou som počula aj niečo v štýle: "To je kto? Čo tu robí," a podobne. Že sme možno aj s mojím novým kolegom, inak hovorcom fabriky Vladimírom Machalíkom, pútali v montérkach nevšednú pozornosť, nám potvrdila situácia, keď sme sa pristavili pri hybridných motoroch, ktoré Volkswagen už niekoľko mesiacov montuje do Touaregov. Pohotovo k nám pristúpil pravdepodobne majster a nedôverčivo sa nás opýtal, či nám môže nejako pomôcť. Keď sme mu vysvetlili o čo ide, pobavený odišiel.
Mojou úlohou bolo montovanie popolníkov a klimatizácie do modelov Volkswagen Touareg a Audi Q7. Takzvaná raku-raku (pohyblivá) stolička ma zaviezla priamo do auta, kde mi už predtým kolegovia pripravili všetko potrebné na montáž. Pripevniť popolník a klimatizáciu som mala vždy stihnúť v jednom takte, ktorý trvá asi 110 sekúnd, inak začne pípať signalizačné zariadenie. Takmer vždy aj pípať začalo, tak ma raku-raku stolička vyviezla z auta von a robotu za mňa väčšinou dokončil nový kolega menom Bystrík. Ešte raz mu za to ďakujem.
Keď odbilo trištvrte na dvanásť, bolo mi jasné, že konečne prichádza čas obednej prestávky. "Menili by ste?" spýtal sa ma muž pracujúci opodiaľ, keď som odchádzala od pracovnej linky. Hm, asi nie, lebo napriek tomu, že nás mnohí volajú "kancelárske krysy", tak byť tou krysou ma baví.
Svetlice
Ako sa karosérie áut pohybovali po celej tej nekonečnej labyrinte železných konštrukcií, hneď na začiatku ma upútal obrovský papier nalepený na prednej maske auta. Chcela som zistiť, čo znamená, no v spleti všelijakých písmen a čísel som sa vôbec nevyznala. Pýtam sa, čo to je? "Rodný list auta," dostávam odpoveď. Zapisujú sa doň všetky informácie týkajúce sa auta, napríklad aj to, do akej krajiny smeruje, čo je dôležité z hľadiska rôznorodosti montáže.
Napríklad pre Japoncov sa musí do vozidiel montovať držiak na svetlicu, ktorú tam používajú namiesto výstražného trojuholníka, ale aj čítačka SIM a mýtnych kariet, Číňanom sa lepia informačné nálepky v ich jazyku či pridávajú nálepky konformity, Američania majú napríklad v iných stupňoch nastavené rádio (majú 200-kilohertzové odstupy medzi stanicami, v Európe je to 100 kilohertzov), zadné smerovky im blikajú na červeno, Británia a krajiny Commonwealthu (napríklad Nový Zéland či Južná Afrika) majú riadenie na druhej stane.
O chvíľu "padla"
V závere môjho "pracovného času" sme išli tam, kde končí svoj deň každé auto -- na testovaciu dráhu. V momente, keď som si sadala do Touarega na miesto vedľa šoféra, tak sa vo mne zmiešali dva pocity: strach, že mi bude zle od žalúdka, a túžba vyskúšať si to.
Najhoršie to bolo pri takzvaných osmičkách, kde testovali, ako auto dokáže sedieť na ceste pri vyššej rýchlosti v zákrutách. Aj keď to trvalo iba pár sekúnd, nebolo mi všetko jedno. Až keď sme prešli na jedny z deviatich rôznych dráh s nerovným povrchom, ktoré sa skladali z množstva kanálov či viacerých pologúľ rozmiestnených tesne pri sebe, uvedomila som si, že oboma rukami pevne zvieram sedadlo. "Ukradomky" som pozrela na spolusediacich, či nezaregistrovali moju skrivenú tvár, a potom som sa už venovala iba ceste. Omnoho vzrušujúcejšie to bolo na rýchlostnom ovále dlhom necelé dva kilometre. Tu testeri napríklad zisťujú, ako sa auto správa pri rýchlosti do 140 kilometrov za hodinu, ale aj to, ako reaguje na brzdenie.
No, nakoniec to nebolo až také strašné. "Horšie" by to však bolo na offroadovej dráhe. No tú, na(ne)štastie, Volkswagen momentálne rekonštruuje. Hm, ktovie, možno sa ju odvážim vyskúšať nabudúce.