Aj keď ruských tankov sa už v strednej Európe málokto bojí, po najnovšom pritvrdení moci zo strany prezidenta Vladimira Putina sa v regióne mierne zvýšila nervozita. Obavy pritom podľa The Financial Times nie sú len politického, ale aj ekonomického rázu. Stredná Európa je totiž výrazne závislá od ruských energetických surovín, tak ropy, ako aj zemného plynu.
Napríklad Poľsko dováža približne polovicu zemného plynu a až 95 percent ropy z Ruska. Tento rozsah závislosti si krajina zvlášť uvedomila vo februári tohto roka, keď ruský plynárenský gigant Gazprom na čas zastavil dodávky zemného plynu do susedného Bieloruska za to, že Minsk za dodávky neplatil. Dodávky síce Rusko čoskoro obnovilo, no Poliaci už "pre každý prípad" začali hľadať nové zdroje. Čiastočne ich našli v Nórsku, s ktorým krátko po incidente medzi Ruskom a Bieloruskom podpísali novú rámcovú dohodu o dovoze plynu. Oslo však pre Rusko veľkú hrozbu nepredstavuje, keďže nedávno pripustilo, že jeho ropné rezervy sa znižujú a musí sa samo začať obzerať po alternatívach. To Rusom nehrozí.
Rezervy presahujú očakávania
Podľa denníka The Wall Street Journal Europe niektorí experti v ropnom priemysle odhadujú, že Rusko má dva- až trikrát vyšší objem dokázaných ropných rezerv, ako sa v súčasnosti udáva (70 miliárd barelov). To by ho zaradilo na druhé miesto na svete v objeme rezerv za Saudskú Arábiu. A to už nenechá chladnými ani najostrieľanejšie firmy. V apríli sa John Browne, inak konzervatívny šéf British Petroleum, ktorá kúpila ruskú spoločnosť TNK, chválil, že nový spoločný podnik TNK-BP môže v budúcnosti kontrolovať až 30 miliárd barelov rezerv, čo sú celkové rezervy v USA. Aj renomovaná americká firma DeGolyer & MacNaughton, ktorá robí audity pre väčšinu rezerv v ruskom energetickom priemysle, minulý týždeň uviedla, že len západná Sibír môže obsahovať minimálne dvojnásobok dnes oficiálne uvádzaných odhadov ropných rezerv. To by Rusku umožnilo ťažiť denne až 10 mil. barelov ropy najbližších 50 aj viac rokov.
Výsledkom je čoraz väčší záujem zahraničných firiem, ktoré nezastavil ani vlečúci sa konflikt s Jukosom a hrozba, že spoločnosť sa nemusí vyhnúť bankrotu. Podľa ruského denníka Vedomosti o ruský energetický trh už prejavilo záujem viacero spoločností. Veľkú pozornosť púta obrovské ropno-plynárenské ložisko Štokman v Barentsovom mori. O možnosť zúčastniť sa na jeho otvorení a ťažbe v tejto oblasti prejavili záujem kanadská firma Petro-Canada, ako aj koncern Royal Dutch/Shell. Medzitým francúzska Total oznámila záujem kúpiť menšinový podiel v spoločnosti Jenisejnefť, no najväčší projekt v histórii ruskej privatizácie zabezpečila ConocoPhillips, keď kúpila štátny podiel v ropnom gigante LUKoil.
Európsky orchester
Lukratívny energetický sektor však Moskva nie je ochotná rozpustiť medzi zahraničné spoločnosti. Ako nad kľúčovým zdrojom devízových príjmov si chce nad ním udržať kontrolu a nevynechá žiadnu možnosť. Aj pre Conoco stanovila maximálnu hranicu na vlastnenie akcií 20 percent. Najjasnejším príkladom je však kúpa štátnej ropnej firmy Rosnefť Gazpromom, ktorou de facto ruská vláda získala kontrolu nad oboma spoločnosťami. A keďže Gazprom a Rosnefť sú súčasťou viacerých konzorcií v energetických projektoch v Rusku aj vo svete a oba koncerny majú svoje pobočky v úplnom alebo čiastočnom vlastníctve po celom bývalom ZSSR a vo väčšine európskych štátov, Moskva takto môže podľa týždenníka The Economist úspešne riadiť všetky okolité štáty ako orchester. Tento stav sa pritom v blízkej a možno aj vzdialenejšej budúcnosti nezmení. Šance dáva skvapalnený zemný plyn, ktorý by bolo možné dovážať aj zo vzdialenejších štátov, no jeho spracovanie je tak finančne náročné, že v najbližších rokoch sa s touto formou plynu nedá príliš rátať. Navyše, rastúci počet západných firiem vstupujúcich do ruského energetického sektora znamená prísun nových technológií a s nimi aj kvalitnejšiu a lacnejšiu ťažbu. Už dnes sa ťaží v Rusku z ložísk, z ktorých to bolo ešte za bývalého režimu pre zastaranú techniku nemožné a s príchodom ďalších firiem bude ťažba ešte lacnejšia.