Víťazné ťaženie USA v Iraku by mohlo viesť okrem nadšenia aj k výsledku, ktorý si ani Spojené štáty neželajú -- zániku ropného kartelu OPEC. Ak by sa situácia v Iraku po vojne rýchlo upokojila, ceny ropy by išli rýchlo dole. S prílevom irackej ropy na svetové trhy začnú medzi sebou súťažiť aj členovia kartelu a zvyšovať produkciu v snahe zarobiť pri nízkych cenách čo najviac. Saudská Arábia by mohla tomuto trendu do istého času brániť obmedzením vlastnej produkcie, dlhodobo však takúto záťaž neunesie. Len čo Saudská Arábia s kontrolou ceny na trhoch skončí, bude to aj koniec OPEC-u, a to nie je práve dosah, ktorý by si USA želali, uviedol pre britskú BBC Š. K. Jamání.
Hra USA s ohňom
Mnohé americké štáty sú významnými producentmi ropy a nízke ceny komodity by ich tvrdo zasiahli. Pripomenul situáciu z roku 1986, keď prudko klesli ceny ropy a vtedajší prezident George Bush starší požiadal Saudskú Arábiu, aby obmedzila produkciu. Negatívny výhľad pre OPEC, ako ho vidí bývalý saudskoarabský minister, je v ostrom kontraste s očakávaniami viacerých prognostikov, ktorí predpokladajú v prípade rýchleho víťazstva práve plus pre OPEC. Podľa Jamáního vojna a zníženie cien povedie k nevyhnutnému zvýšeniu ťažby ropy aj v Rusku, krajinách okolo Kaspického mora a západnej Afrike. Nízke ceny môžu zvýšiť aj nestabilitu v producentských krajinách, čo sa nakoniec tiež obráti proti Západu a významným dovozcom ropy. Na druhej strane, ak by vojna dopadla pre USA zle, ceny ropy budú prudko rásť a opäť zasiahnu USA. V prípade, že by Saddám Husajn podpálil ropné polia v krajine alebo napadol susedný Kuvajt, Saudskú Arábiu či Irán, svet sa dočká "veľmi znepokojujúcich cien ropy". "USA sa evidentne zahrávajú s ohňom," je presvedčený Š. K. Jamání.
Producent 2. kategórie
Viacerí ekonómovia však pochybujú o dramatickom zaplavení trhu ropou. Nikto nepochybuje, že rezervy Iraku sú ohromné, druhé najväčšie na svete hneď po Saudskej Arábii. Skutočný obraz je však iný. Podľa britského ekonóma Daniela Yergina Irak predstavuje iba 3 % celosvetovej ropnej produkčnej kapacity a jeho export dosahuje hodnoty porovnateľné s Nigériou. Krajina je síce schopná zdvojnásobiť produkčnú kapacitu, to však môže trvať 10 aj viac rokov a navyše za cenu niekoľkých miliárd dolárov. Okrem toho ešte stále zostane producentom 2. kategórie voči svojim konkurentom. Je tu aj kritická otázka budúcej autority. Kto bude v Iraku rozhodovať? Krajina v roku 2001 väčšinu príjmov na existenciu zarobila z predaja ropy. Akákoľvek dočasná vojenská správa nad Irakom bude chcieť docieliť, aby "nový Irak" maximalizoval zisky z ropy a ako tvrdí D. Yergin, "nebude mať záujem vstupovať do rozhodovania o budúcnosti ropného priemyslu". Aj nová vláda bude mať záujem sama rozhodovať o základnom zdroji príjmov, aby získala čo najviac financií na obnovu hospodárstva.
Navyše, Irak nie je Afganistan. Krajina má stále vďaka rope dosť možností na získanie prostriedkov na rekonštrukciu a okrem toho pri dostatočne vzdelanom obyvateľstve bude chcieť opäť dosiahnuť suverenitu a po rokoch poníženia aj podporiť národnú hrdosť, aby udržala štát pokope. Ľahko sa tak môže opakovať situácia z Kuvajtu, kde po vojne v roku 1991 Kuvajt prisľúbil, že otvorí ropný priemysel zahraničným investíciám. Po 11 rokoch sa tak ešte stále nestalo pre odpor opozície v kuvajtskom parlamente.