Brusel pripravuje reformu vodohospodárstva

Patriotizmus dominuje v rakúskom predvolebnom boji o poslanecké kreslá v Európskom parlamente. A aj keď sa práve nehovorí o velezrade, sú všetky politické strany v téme hroziaceho rozpredaja vodných zdrojov jednotné.
Hrozba nesie dve mená: Mario Monti a Frits Bolkestein. Komisárovi Európskej únie pre hospodársku súťaž a jeho kolegovi zodpovednému za vnútorný trh sú totiž štátne monopoly už dlho tŕňom v oku. Po úspešnom otvorení energetického a telekomunikačného trhu, ktoré spotrebiteľom aj firmám prinieslo citeľné zníženie cien, chcú obaja komisári zaútočiť aj na túto poslednú baštu. Už pred rokom začali pripravovať reformu v oblasti vodného hospodárstva.
Obidvom komisárom ide o zefektívnenie dodávok pre podniky a domácnosti a v konečnom dôsledku aj o náklady. Monti a Bolkestein sú presvedčení, že obce zneužívajú svoje dominantné postavenie na úkor odberateľov. Brusel v súčasnosti preveruje nečisté metódy vodohospodárskych podnikov, pozostávajúce najmä z ochrany oblastí či exkluzívnych práv. Podľa denníka Die Presse sa má vyšetrovanie skončiť ešte v tomto roku a pravdepodobne povedie k súdnym krokom proti jednotlivým firmám.
Podľa odborníkov však komisárom nejde o vlastníctvo zdrojov pitnej vody. Nedávne vyjadrenia predstaviteľa rakúskeho združenia obcí Helmuta Mödlhammera o hroziacej strate 60 miliárd eur na investíciách do systému zásobovania pitnou vodou považujú odborníci za typický príklad zavádzania. Podľa ich názoru sa realite približuje skôr neochota obcí pripraviť sa na zrušenie pohodlnej ochrany pred hospodárskou súťažou.
Ako ďalej uvádza Die Presse, súkromné spoločnosti prevádzkujú vo svete približne päť percent všetkých podnikov, zodpovedných za zásobovanie pitnou vodou. Center for Public Integrity odhaduje, že tieto firmy ročne zásobujú približne 300 miliónov ľudí. Oveľa vyššie však inštitúcia vyčíslila počet tých, ktorí si musia za drahé peniaze kupovať vodu do kanistrov z cisterien, pretože v ich štvrti neexistujú vodovodné potrubia a nemajú studňu s neškodlivou vodou. Podľa nej v skutočnosti je najväčším hriešnikom práve štát, keďže rozširovanie potrubných sietí často stagnuje.
Medzinárodná komunita sa na prelome tisícročí síce dohodla, že do roku 2015 sa počet ľudí bez prístupu k čistej vode zníži na polovicu, to by však znamenalo pripojenie 1,5 miliardy ľudí. V prepočte to znamená 250-tisíc ľudí denne. Navyše príjmy pokrývajú náklady na prevádzku a opravy infraštruktúry iba z jednej tretiny, zvyšok musí dotovať celé obyvateľstvo, aj nepripojené.
Skúsenosti krajín s privatizáciou vodných zdrojov sa líšia. Kým v Južnej Afrike a Bolívii priniesla choleru a sociálne nepokoje, Anglicko a Wales uspeli. Ceny v Británii síce výrazne stúpli, no stále sa pohybujú okolo európskeho priemeru a kvalita vody je podľa správy OSN štvrtá najlepšia vo svete. Všeobecné platný recept privatizácie neexistuje, každý musí nájsť ten svoj.