Nemecká vláda premrhala dve miliardy eur

Prezident audítorského dvora Dieter Engels upozorňuje, že výdavky na sociálnu oblasť a úroky medzičasom viažu takmer tri štvrtiny štátnych príjmov z daní, takže na potrebné investície zostáva čoraz menej peňazí. Podľa jeho slov navyše nový finančný plán na roky 2004 až 2006 neobsahuje rezervy pre prípad mimoriadnych výdavkov, ale len všeobecné minimálne výdavky v celkovom rozsahu 12,3 miliardy eur. D. Engels uviedol, že tohtoročné dve miliardy eur zodpovedajú sume, ktorú audítorský dvor odhalí prakticky každý rok a varuje pred prípadnou revíziou niektorých zákonov. Výročná správa dvora kritizuje podstatné nedostatky v boji proti korupcii v nemeckej armáde a tento 300-stranový dokument poukazuje aj na prípady z predchádzajúcich rokov, ktoré audítori odhalili až nedávno. Týždenník WirtschaftsWoche uvádza niekoľko príkladov. Bývalý minister financií Theo Waigel si za prioritu stanovil predaj znečisteného pozemku bývalého skladu muničného odpadu, ktorý v lete 1998 kúpil prevádzkovateľ zábavného parku. Ministerstvo obrany však na rozdiel od bežnej praxe odstúpilo od plánovaného obmedzenia sanačných nákladov na výšku kúpnej ceny, keď spoločnosť intervenovala priamo u ministra. V konečnom dôsledku tak štát musel za sanáciu pozemku zaplatiť dvojnásobok kúpnej ceny, čiže 16,1 milióna eur. Dvor ďalej zistil, že ministerstvo zahraničných vecí za 4,6 milióna eur kúpilo v Janove pre nemeckú školu budovu, ktorú však organizácia nepotrebovala a dodatočný odpredaj zatiaľ nebol možný. O zmluvu na satelitný prieskumný systém sa uchádzala spoločnosť, ktorej daňový úrad prisľúbil odpustenie dane z obratu s odôvodnením, že miesto plnenia sa nachádza vo vesmíre. A hoci audítorský dvor dokázal, že spoločnosť musí túto daň zaplatiť, môže sa odvolať na prísľub daňového úradu, takže štát príde približne o 47 miliónov eur. Správa poukazuje aj na prípad protitankového raketového systému, ktorého vývoj stál 157 miliónov eur. Na tom by nebolo nič nezvyčajné, keby od zistenia dopytu v armáde po prípravu sériovej výroby neuplynulo 25 rokov. Okrem zastaranosti však bol systém veľmi ľahko lokalizovateľný, čo ohrozovalo jednotku v nasadení, takže armáda napokon upustila od jeho použitia.