Budúce knihy o histórii sa v otázke, koho obviniť za súčasnú svetovú finančnú a hospodársku krízu,
budú v závislosti od miesta vzniku prikláňať k jednému z dvoch prístupov.
Prvý z nich pripíše vinu uvoľnenej regulácii, ústretovej menovej politike a nedostatočným úsporám v Spojených štátoch. Druhý, už teraz obhajovaný bývalými i súčasnými americkými činiteľmi, ako sú Alan Greenspan a Ben Bernanke, obviní obrovské zásoby likvidity vytvorené silne sporivými krajinami vo východnej Ázii a na Strednom východe. Všetka táto likvidita, bude sa tvrdiť, musela niekam putovať. Jej logickou destináciou bola krajina s najhlbšími finančnými trhmi, teda USA, kde zdvihla ceny aktív do neudržateľných výšin.
Všimnite si jednu vec, na ktorej sa oba tábory zhodnú: tým, že Američanom umožnila žiť si nad pomery, zohrala v tejto kríze globálnu kľúčovú úlohu nevyrovnanosť úspor -- ich nízka miera v USA a vysoká miera v Číne a na ďalších rozvíjajúcich sa trhoch. Finančníkov túžiacich zarobiť si na hojnosti prostriedkov povzbudila, aby ju využívali špekulatívne. Ak v tejto veci existuje nejaký konsenzus, potom spočíva v tom, že bublinu a kolaps nemožno pochopiť bez zohľadnenia úlohy globálnych nevyvážeností.
Aby sme nabudúce podobnej kríze predišli, bude potrebné vyriešiť problém globálnych nerovnováh. Tu sú prvé
známky vývoja povzbudivé. Americké domácnosti znova šetria. Obchodný deficit USA sa podľa najnovších údajov
zo 60 miliárd dolárov za mesiac znížil až na 26 miliárd. Na základe jednoduchej aritmetiky vieme, že prebytky
vo zvyšku sveta sú primerane nižšie. Len čo však americké domácnosti obnovia svoje dôchodkové účty,
mohli by sa k svojim rozmarným spôsobom vrátiť. Taktiež aj Obamova vláda a Federálny rezervný systém
robia všetko pre to, aby americké výdavky vyburcovali. Jedinou príčinou toho, že obchodný deficit USA klesá,
je skutočnosť, že krajiny zostávajú vo vážnej recesii, ktorá spôsobuje súčasný kolaps amerického dovozu aj vývozu.
Pri oživení sa export a import môžu vrátiť na predchádzajúce úrovne a vonkajší deficit USA vo výške
6 percent HDP bude späť.
Taktiež nenastala žiadna zmena v relatívnych cenách ani znehodnotenie
amerického dolára v rozsahu, ktorý by predznamenával trvalú premenu štruktúry obchodu a výdavkov.
Či dôjde k trvalému úbytku globálnych schodkov, bude závisieť hlavne od rozhodnutí, ktoré sa prijmú mimo USA, konkrétne v krajinách ako Čína.
Prognóza týchto rozhodnutí sa zase opiera o to, čo vlastne tieto krajiny na začiatku priviedlo k hospodáreniu s takto rozsiahlymi prebytkami.
Jeden názor hovorí, že ich prebytky boli dôsledkom politík uprednostňujúcich exportom ťahaný rast, ktorým sa tak dlho darilo.
Čínski aktivisti sa, pochopiteľne, zdráhajú ustúpiť od osvedčeného modelu. Nemôžu svoju ekonomiku okamžite reštrukturalizovať.
Manuálnych pracovníkov, ktorí v Kuang-tung vyfarbujú hračky pre deti, nemôžu cez noc presunúť do západnej Číny, aby tu stavali školy. Potrebujú čas, aby vytvorili záchrannú sociálnu sieť, ktorá dokáže čínske domácnosti podnietiť na zmiernenie ich preventívnej sporivosti.
Ak je tento pohľad správny, môžeme očakávať, že keď recesia pominie, zažijeme opätovný nástup globálnych nevyvážeností, ktoré sa následne budú len pomaly vytrácať.
Druhý názor tvrdí, že Čína ku globálnym schodkom neprispela vývozom tovaru, ale exportom kapitálu. Číne nechýbal dopyt po spotrebnom tovare, ale ponuka kvalitných finančných aktív. Našla si ho v USA, najmä v podobe štátnych a iných vládou zabezpečených cenných papierov, čím ostatných investorov donútila na špekulatívnejšie investície.
Udalosti posledného času postavenie USA, ako dodávateľa vysoko kvalitných aktív, nijako nepozdvihli. Čína bude pokračovať v rozvoji svojich finančných trhov a schopnosti vytvárať kvalitné finančné aktíva interne. To si však vyžiada čas. USA zatiaľ stále disponujú najlikvidnejšími finančnými trhmi na svete. Z tejto interpretácie opäť vyplýva, že len čo sa recesia skončí, globálne nerovnováhy sa vrátia a potom ich bude postupne ubúdať.
Vývoj, ktorý by túto predpoveď mohol zvrátiť, by nastal, keby Čína začala považovať investície do amerických finančných aktív za stratový podnik. Americké rozpočtové deficity, kam až oko dovidí, by mohli vyvolať obavy zo strát pri štátnych dlhopisoch USA. Faktická politika obrusovania dlhu infláciou by mohla tieto obavy ďalej zväčšovať. Za takejto situácie by Čína potiahla za brzdu, dolár by sa zrútil a Fed by bol nútený zvýšiť úrokové sadzby, čím by USA znovu ponoril do recesie.
Existujú dve nádeje na to, že sa tomuto katastrofickému výsledku predíde. Jednou je spoliehať sa na dobrú vôľu Číňanov stabilizovať USA a svetovú ekonomiku. Druhou je, že Obamova vláda a Fed uverejnia podrobnosti o tom, ako odstránia rozpočtový deficit a ako sa vyhnú inflácii, keď sa skončí recesia. Druhá možnosť je zjavne vhodnejšia. Napokon je vždy lepšie mať osud vo vlastných rukách.
Barry Eichengreen
© Project Syndicate, 2009.
www.project-syndicate.org