Fungovanie trhovej výmeny - priamych transakcií medzi obchodníkmi a zákazníkmi - sa postupne vyvinulo pred štyrmi či tromi tisíckami rokov. V tomto novom spoločenskom vzťahu mal zákazník voľnosť kúpiť si, čo chcel, kedykoľvek a od kohokoľvek sa rozhodol, pričom často s predajcom vyjednával o cene.
Vďaka týmto princípom je slobodný trh súčasťou základnej slobody zakorenenej v bežnom živote. Prevláda dodnes, lebo všetky snahy o vybudovanie alternatívy, dokonca i totalitné, zlyhali. Napokon pred 20 rokmi sa do sveta trhovej výmeny vrátili bývalé komunistické krajiny východnej Európy, čo bol krok, ktorý sociálni demokrati po celom svete urobili už v roku 1946.
Voľný trh niekoľko tisíc rokov tvorili jednotlivci: remeselníci, obchodníci a spotrebitelia. Keď sa pred tromi storočiami zrodil kapitalizmus, išlo jednoducho o tú istú činnosť vo väčšom meradle. Parné stroje a elektrina umožnili väčšiemu počtu ľudí pracovať spoločne a korporácie dokázali prilákať väčšie množstvo drobných sporiteľov, ktorí sa stali kapitalistami.
Systém je to fantastický. Do doby Veľkej francúzskej revolúcie sa životná úroveň od dôb rímskeho impéria horko-ťažko zdvojnásobila. Dnes je 150-krát vyššia.
Kapitalizmus je však taktiež krutý. V jeho počiatkoch boli ľudia nútení pracovať 17 hodín denne, bez dní voľna a bez dôchodku. Bol istou formou otroctva. Vďaka demokracii, sociálnemu zápasu a odborovým zväzom pracujúcich, spoločne s politickými snahami sociálnej demokracie, sa nehumánnosť systému čiastočne zmäkčila.
Jednako, ak sa ponechá len na seba, systém je nestabilný. Približne raz za desať rokov prechádza krízou. Najhoršia kríza dvadsiateho storočia, medzi rokmi 1929 a 1932, zapríčinila, že v priebehu necelých šesť mesiacov vo Veľkej Británii, Spojených štátoch a v Nemecku prišlo o zamestnanie 70 miliónov pracujúcich (bez toho, aby dostali dávky v nezamestnanosti). To vynieslo k moci Adolfa Hitlera, čo vyústilo do vojny, ktorá za sebou zanechala 50 miliónov mŕtvych.
Presvedčenie, že systém je potrebné stabilizovať, bolo po vojne všeobecne rozšírené. Nakoniec vznikol vyváženejší systém, založený na troch hlavných inštitúciách: zdravotné poistenie, keynesiánska fiškálna a menová politika na zmiernenie dosahov hospodárskeho cyklu a predovšetkým politika vysokých platov a znižovania ekonomickej nerovnosti s cieľom povzbudiť spotrebu domácností.
Úspech bol ohromujúci: 30 rokov súvislého a rýchleho hospodárskeho rastu, plná a dlhodobá zamestnanosť vo všetkých vyspelých štátoch a žiadna finančná a hospodárska kríza. Životná úroveň sa v tomto období zvýšila takmer desaťnásobne. Prosperita sa stala hlavnou zbraňou, ktorá Západu zaistila víťazstvo nad sovietskym komunizmom. Ľudia vo východnej Európe si tento druh kapitalizmu s nadšením osvojili.
Politický úspech kapitalizmu však prišiel práve vo chvíli, keď sa systém začínal kaziť. Vysoké platy poháňali rast, ale znižovali zisk. Akcionári sa organizovali do penzijných, investičných a hedgeových fondov. Kvôli ich tlaku poklesla zamestnanosť, čím sa podiel miezd na celkovom národnom dôchodku za posledných 30 rokov znížil o 10 %.
Vo vyspelých krajinách sa počet chudobných pracujúcich rozrástol na 10 až 15 % pracovných síl, pričom ďalších 5 až 10 % pracujúcich je bez zamestnania a 5 % až 10 % vypadlo úplne z trhu práce. Navyše v poslednom štvrťstoročí prepukla každých štyri až päť rokov vážna finančná kríza, regionálna či globálna. Ročný rast klesol v priemere pod 3 %. Dnešnú krízu vyvolalo všeobecné ukrývanie zlých úverov do balíčka cenných papierov predávaných do celého sveta.
Šíriace sa bankroty spôsobili vážne zabrzdenie úverov, a to zapríčinilo hlbokú recesiu a spolu s ňou brutálny vzostup nezamestnanosti. Tri stabilizačné mechanizmy kapitalizmu stratili svoju účinnosť. Bohaté krajiny síce stimuláciou svojich ekonomík zareagovali rýchlejšie a múdrejšie než v roku 1929 a mohutné krvácanie bánk sa podarilo zastaviť, to však nestačí na povzbudenie rastu.
Ocitáme sa teraz vo zvláštnom období, keď vlády, bankári i novinári oznamujú koniec krízy len preto, že už sa týždeň čo týždeň nerúca žiadna z veľkých bánk. Nič sa však dosiaľ nevyriešilo a nezamestnanosť trvalo rastie.
Ešte horšie je, že bankový sektor sa snaží využiť záchranné balíčky z verejných peňazí na ochranu svojich výsad, vrátane nemravne premrštených bonusov a prehnanej voľnosti pri vytváraní špekulatívnych finančných aktív bez spojitosti s reálnou ekonomikou. Takže takzvaný koniec krízy sa skôr zdá ako obnova mechanizmov, ktoré ju zapríčinili.
Ekonomická aktivita sa všade s námahou stabilizuje o 5 až 10 % pod hladinami z roku 2007. Prameňom krízy zostáva prepad kúpnej sily stredných a nižších tried a krach špekulatívnych bublín vyvolaných nenásytnosťou bohatých vrstiev túžiacich po ešte väčšom množstve peňazí. Ak však máme mať systém, v ktorom si môžu polepšiť takmer všetci, nemôžu bohatí neustále bohatnúť. Inak môžeme očakávať dlhé obdobie stagnácie, okorenené periodickými finančnými krízami.
Za týchto okolností väčšina európskych voličov nedávno znova ukázala, že dávajú prednosť pravici a jej sklonu podporovať zlatokopov. Čaká nás pochmúrna budúcnosť.
Š: Project Syndicate, 2009
www.project-syndicate.org
Michel Rocard, bývalý francúzsky premiér a líder Socialistickej strany, je poslancom Európskeho parlamentu.