Možno to potrvá ešte niekoľko mesiacov alebo aj rokov, ale Spojené štáty a ďalšie rozvinuté ekonomiky sa tak či onak z dnešnej krízy nakoniec zotavia. Svetová ekonomika už však zrejme bude vyzerať inak.
Hoci už máme najhoršiu fázu krízy za sebou, pravdepodobne sa ocitneme v čiastočne deglobalizovanom svete, v ktorom medzinárodný obchod porastie pomalším tempom, externých financií bude menej a záujem bohatých krajín o veľký deficit bežného účtu sa podstatne zníži. Prognózuje to rozvojovým krajinám skazu?
Nie je to nevyhnutné. V rozvojových krajinách máva rast tri odlišné varianty. Tým prvým je rast iniciovaný pôžičkami v zahraničí. Druhým typom je rast ako vedľajší produkt prudkého rastu cien komodít. A tretím typom je rast stimulovaný hospodárskou reštrukturalizáciou a diverzifikáciou na nové produkty.
Prvé dva modely sú ohrozenejšie ako tretí. Je však zbytočné kvôli tomu nespať, pretože obidva sú škodlivé a v konečnom dôsledku neudržateľné. Viac by nás mali znepokojovať potenciálne ťažkosti krajín z tretej skupiny. Tieto štáty budú musieť zásadne zmeniť svoju politiku, aby sa prispôsobili novej realite dneška.
Prvé dva rastové modely sa bez výnimky skončia zle. Pôžičky v zahraničí umožňujú spotrebiteľom a vládam žiť nejaký čas nad pomery, avšak spoliehať sa na zahraničný kapitál je nerozumná stratégia. Problémom nie je len skutočnosť, že prílev zahraničného kapitálu môže ľahko zmeniť smer, ale aj fakt, že tento kapitál vytvára nesprávny typ rastu založený na nadhodnotenej mene a investíciách do neobchodovateľných tovarov a služieb, ako sú bývanie a výstavba.
Rast ťahaný vysokými cenami komodít je takisto náchylný na cenové poklesy, a to z podobných dôvodov. Ceny komodít majú sklon pohybovať sa v cykloch. Ak sú vysoké, dokážu vytláčať investície do výrobných podnikov a iného, netradičného obchodovateľného tovaru. V krajinách so slabými inštitúciami navyše boom komodít často plodí zlú politiku, ktorá vedie k nákladným bojom o výnosy zo zdrojov, ktoré zriedkavo bývajú múdro investované.
Nie je teda prekvapujúce, že pokiaľ niektoré krajiny dosiahli v uplynulých šiestich desaťročiach výrazný a dlhodobý rast, sú to tie, ktoré sa spoľahli na odlišnú stratégiu a podporili diverzifikáciu na výrobný a iný "moderný" tovar. Vďaka tomu, že získali vyšší podiel na svetových trhoch výrobných tovarov a iných neprimárnych produktov, vytvorili tieto krajiny väčší počet pracovných príležitostí v odboroch s vysokou produktivitou. Ich vlády nepresadzovali iba zdravé základné ukazovatele (napríklad makroekonomickú stabilitu a orientáciu navonok), ale aj to, čo by sa dalo nazvať "produktivistickou" politikou: podhodnotené meny, priemyselnú politiku a finančné kontroly.
Stelesnením tohto prístupu sa stala Čína. Jej rast podporovala mimoriadne rýchla štrukturálna transformácia zameraná na čoraz dômyselnejší tovar. V posledných rokoch si navyše vytvorila značný obchodný prebytok vo vzťahoch s USA, ktoré sú opakom jej podhodnotenej meny.
Nebola to však len Čína. Viaceré krajiny, ktoré pred veľkým krachom z roku 2008 zaznamenávali rýchly rast, mali zvyčajne obchodné prebytky (alebo len malé schodky). Tieto krajiny však nechceli byť príjemcami kapitálových tokov, lebo si uvedomovali, že by to výrazne nabúralo ich potrebu udržať si konkurencieschopnú menu.
Dnes sa už vo všeobecnosti uznáva, že vysoké vonkajšie nerovnováhy - stelesnené bilaterálnym obchodným vzťahom medzi USA a Čínou - sa významne podieľali na vlaňajšom veľkom krachu. Globálna makroekonomická stabilita si vyžaduje, aby sa v budúcnosti vyhli podobne veľkým nerovnováham na bežnom účte. Návrat k vysokému rastu v rozvojových krajinách si však vyžaduje, aby tieto krajiny obnovili dôraz na obchodovateľné tovary a služby. V minulosti tento dôraz uľahčovala ochota USA a niekoľkých ďalších rozvinutých krajín ísť do veľkých obchodných deficitov. Pre rozvojové krajiny so strednými príjmami však už táto stratégia nie je uskutočniteľná.
Sú teda požiadavky na globálnu makroekonomickú stabilitu a na rast v rozvojových krajinách vo vzájomnom rozpore? Stretne sa potreba rozvojových krajín podstatne zvýšiť ponuku priemyselných produktov s netoleranciou sveta voči obchodnej nerovnováhe?
Vnútorný konflikt v podstate prestane existovať, len čo pochopíme, že rast v rozvojových krajinách nezávisí od výšky ich obchodného prebytku, ba ani objemu ich exportu. Podstatná je ich produkcia moderného priemyselného tovaru (a služieb), ktorá sa môže bez obmedzenia rozširovať tak dlho, pokiaľ sa súčasne s ňou zvyšuje aj domáci dopyt. Udržiavanie podhodnotenej meny je výhodné v tom, že dotuje výrobu tohto tovaru, ale nevýhodné v tom, že zaťažuje domácu spotrebu - preto vytvára obchodný prebytok. Ak stimulujeme priemyselnú výrobu priamo, môžeme udržať výhody a eliminovať nevýhody.
Existuje veľa spôsobov, ako to dosiahnuť vrátane zníženia nákladov na domáce vstupy a služby prostredníctvom cielených investícií do infraštruktúry. Ešte silnejším nástrojom môže byť otvorená priemyselná politika. Podstatné je, že rozvojové krajiny, ktorým záleží na konkurencieschopnosti svojich moderných sektorov, si môžu dovoliť nechať svoju menu (či skôr jej reálnu hodnotu) zhodnocovať, pokiaľ uplatňujú alternatívnu politiku, ktorá podporuje priemyselnú činnosť priamočiarejšie.
Dobrou správou teda je, že rozvojové krajiny môžu pokračovať v rýchlom raste, aj keď sa svetový obchod spomalí a zníži sa ochota na kapitálové prílevy a obchodnú nerovnováhu. Ich rastový potenciál nemusí byť vážne postihnutý, pokiaľ tieto krajiny pochopia dôsledky nového svetového usporiadania pre domácu a medzinárodnú politiku.
Jedným takým dôsledkom je skutočnosť, že rozvojové krajiny budú musieť nahradiť politiku pôsobiacu prostredníctvom menového kurzu reálnou priemyselnou politikou. Ďalším dôsledkom je, že zahraniční politickí aktéri (napríklad WHO) budú musieť byť k takejto politike tolerantnejší, pokiaľ budú jej dosahy na obchodnú bilanciu neutralizované prostredníctvom vhodných úprav reálneho menového kurzu. Výraznejšie uplatňovanie priemyselnej politiky je cena, ktorú treba zaplatiť za zníženie makroekonomickej nerovnováhy.
Dani Rodrik, profesor politickej ekonómie na Škole štátnej správy Johna F. Kennedyho pri Harvardovej univerzite
Š: Project Syndicate, 2009.
www.project-syndicate.org