Intelektuálnu bitku vyhral Adam Smith. A realitu?

Podnikateľ vstúpi do ministrovej kancelárie a vyhlási, že potrebuje pomoc. Ako sa má minister zachovať? Má pozvať podnikateľa na kávu a spýtať sa, ako mu môže vláda pomôcť? Alebo ho má vyhodiť s poukázaním na zásadu, že vláda nemá rozdávať firmám darčeky?

Táto otázka je pre politikov aj ekonómov tvrdým orieškom. Na jednej strane stoja nadšení stúpenci slobodného trhu a neoklasickí ekonómovia, ktorí vyznávajú prísne oddelenie štátu od biznisu. Úlohou vlády je podľa nich stanoviť jasné pravidlá a regulácie, a potom nechať firmy, nech plávajú alebo sa utopia samy. Verejní činitelia by si mali držať odstup od súkromných záujmov a nikdy sa im nepodkladať. Kráľom nie sú výrobcovia, ale spotrebitelia.
Tento názor odráža dlhoročnú tradíciu, ktorá siaha až k Adamovi Smithovi a dodnes hrdo existuje v učebniciach o ekonómii. Je to prevládajúce hľadisko riadenia štátu v USA, Veľkej Británii a ďalších krajinách uplatňujúcich anglo-americký model -- aj keď sa skutočná prax od týchto idealizovaných princípov často odchyľuje.
Na druhej strane stoja tí, ktorých môžeme nazývať korporativisti alebo neomerkantilisti -- ľudia, ktorí považujú prepojenosť vlády a biznisu za kľúčovú podmienku dobrého hospodárskeho výkonu a sociálnej harmónie. V tomto modeli ekonomika potrebuje štát, a ten zasa načúva podnikom a v nevyhnutných prípadoch namazáva kolesá biznisu tým, že mu poskytuje ponuky, dotácie a ďalšie náhodné zvýhodnenia. A pretože investície a tvorba pracovných miest zaisťujú hospodársku prosperitu, malo by byť cieľom vládnej politiky uspokojovanie výrobcov. Prísne pravidlá a politici iba škrtia vitalitu a podnikateľské vrstvy. Tento názor odráža ešte staršiu tradíciu, ktorá siaha až k merkantilistickej praxi sedemnásteho storočia. Merkantilisti verili v aktívnu ekonomickú rolu štátu -- v podobe podpory exportu, odradzovania importu hotových výrobkov a vytvárania obchodných monopolov, ktoré obohacovali podnikateľov aj korunu. Táto idea dodnes prežíva v počínaní ázijských vývozných superveľmocí (najmä Číny).
Intelektuálnu bitku medzi týmito dvoma modelmi kapitalizmu presvedčivo vyhral Adam Smith a jeho stúpenci. Reálne fakty nie sú však také jednoznačné. Rastoví rekordmani z uplynulých desaťročí -- Japonsko v 50. a 60. rokoch, Južná Kórea v 60. a 80. rokoch a Čína od počiatku 80. rokov -- mali bez výnimky aktivistické vlády, ktoré úzko spolupracovali s veľkými firmami. Všetky agresívne podporovali investície a export, a odrádzali import (alebo sa k nemu správali nevšímavo). Čínska snaha z posledných rokov vytvoriť ekonomiku založenú na vysokej miere úspor a veľkých obchodných prebytkov je stelesnením merkantilistického učenia.
Rovnako raný merkantilizmus si zaslúži prehodnotenie. Možno pochybovať o tom, že obrovský rozmach medzikontinentálneho obchodu v 16. a 17. storočí by bol možný bez štátnych zásahov, ako boli monopolné privilégiá. Ako uvádza skupina ekonomických historikov, obchodné siete a zisky, ktoré merkantilizmus zaistil Veľkej Británii, boli okolo polovice 18. storočia možno kľúčovým predpokladom naštartovania priemyselnej revolúcie v tejto krajine.

Tým nechcem idealizovať merkantilistickú prax, ktorej škodlivé dopady nie je ťažké uvidieť. Vlády až príliš ľahko končia v područí biznisu, čo má za následok bratríčkovanie a zvýhodňovanie spriaznených firiem namiesto hospodárskeho rastu.

A hoci sú vládne intervencie v prospech biznisu spočiatku úspešné, nakoniec prežijú vlastnú užitočnosť a stanú sa skostnatenými. Snaha o dosiahnutie obchodných prebytkov zákonite plodí konflikty s obchodnými partnermi a účinnosť merkantilistickej politiky čiastočne závisí od neprítomnosti podobnej politiky inde.

Jednostranný merkantilizmus navyše nie je zárukou úspechu. Obchodný vzťah medzi Čínou a USA sa možno zdal ako ideálne manželstvo -- manželstvo medzi realizátorom merkantilistického modelu na jednej strane a liberálneho modelu na strane druhej --, avšak pri spätnom pohľade je zrejmé, že viedol len k výbuchu. V dôsledku toho bude musieť Čína výrazne zmeniť svoju hospodársku stratégiu, na čo zatiaľ nie je pripravená.
Merkantilistické myslenie však zaisťuje politikom niektoré dôležité výhody: lepšiu spätnú väzbu v otázke obmedzení a príležitostí súkromnej ekonomickej aktivity, a schopnosť vytvárať pocit národného odhodlania v súvislosti s hospodárskymi cieľmi. V tomto smere sa liberáli majú čo učiť.

Neschopnosť vidieť výhody úzkej zviazanosti štátu a podnikov je vôbec slabým miestom moderného hospodárskeho liberalizmu. Stačí sa pozrieť, ako v USA prebiehalo a prebieha hľadanie príčin finančnej krízy. Podľa súčasného všeobecne rozšíreného názoru môžu za krízu výlučne tesné väzby medzi politikmi a finančným priemyslom, ktoré sa rozvinuli v uplynulých desaťročiach. Z pohľadu učebnicových liberálov si mal štát zachovať odstup a správať sa čisto ako platonický strážca spotrebiteľovej suverenity.

Problémom však nie je, že vláda príliš načúva Wall Streetu, ale že dostatočne nenačúvala Main Streetu, kde žijú skutoční výrobcovia a novátori. Len vďaka tomu sa mohli neodskúšané ekonomické teórie o efektívnych trhoch a samoregulácii stať náhradou zdravého rozumu, čo umožnilo hegemóniu finančných záujmov, pričom všetci ostatní vrátane vlád teraz musia zametať črepiny.

Dani Rodrik, profesor politickej ekonómie na Škole štátnej správy Johna F. Kennedyho pri Harvardovej univerzite.