Pobaltské krajiny ukázali periférii možné spôsoby ako sa dostať z krízy. Napríklad Lotyšsko znížilo vládne výdavky o desať percent k pomeru k HDP, prepustilo 30 percent úradníkov, zrušilo polovicu štátny úradov a znížilo platy štátnych úradníkov o 26 percent. Toto všetko stihlo za takmer jeden rok. Podobné kroky má za sebou aj Estónsko.
Analytikov sme sa pýtali, prečo šetrenie funguje a stimuly nie. A aký príklad by si mala zobrať periféria eurozóny z pobaltských krajín.
| Jiří Cihlář Next Finance Práve na príklade Lotyšska môžeme vidieť, akým spôsobom sa dá vysporiadať s dopadmi krízy. Riešenie musí byť rýchle, razantné a musí mať predovšetkým celospoločenskú podporu. To sa v tejto pobaltskej krajine podarilo splniť. Naopak grécka cesta vedúca cez ďalšie zadlžovanie sa neukázala ako tá správna, navyše aj Grécko a ďalšie krajiny periférie eurozóny sa snažia štátne výdavky osekávať, ale ich najväčším problémom je zdĺhavosť celého tohto procesu, ktorá recesiu týchto krajín predlžuje a robí neúnosnú. Vzorom pre perifériu eurozóny môže byť Estónsko a Lotyšsko, ktoré krízu riešili takmer nulovým zadlžovaním pri osekaní výdavkov. Dôležité ale bolo, že tieto kroky vlády mali u občanov podporu. Tú hľadať teraz u temperamentných južanov na juhu Európy, na ktorých kríza dopadá už dlhú dobu, je takmer nemožné. Problém periférie eurozóny je tiež extrémne vysoké zadlženie jednotlivých štátov. Problémy zadlžených štátov nemožno riešiť jednoznačne. Dlh gréckej vlády je aj napriek aktuálnemu upokojeniu situácie dlhodobo neudržateľní a skončí ďalším bankrotom. Čo sa týka ostatných štátov juhu eurozóny, tak kríza tam už trvá niekoľko rokov, ľudia sú alergickí na ďalšie uťahovanie opaskov a bez politickej podpory sa bude riešenie hľadať ťažko. Ani stimuly nebudú mať pravdepodobne želaný efekt a naopak budú zvyšovať zadlženie štátov. Recesia južných ekonomík eurozóny sa bude prehlbovať. Peter Garnry Saxo Bank V minulosti som chválil Estónsko, Írsko a Island za to, akí sú agresívny v tom, ako sa veľmi rýchlo postavili bolesti čelom namiesto jej predlžovania. Viedlo to k rýchlejšiemu rastu a zlepšujúcim sa podmienkam vo všetkých týchto troch krajinách, zatiaľ čo podmienky sa, v závislosti od miery, zhoršili v tých krajinách, kde boli stimuly prevažnou agendou. Lotyšsko zažilo 24 percentný pokles hrubého domáceho produktu v prvých dvoch rokoch finančnej krízy. Rýchlo si išlo pre pomoc k Medzinárodnému menovému fondu a Európskej únii a dostalo záchranný program zahŕňajúci úverové linky. Krajina rýchlo zrazila vládne výdavky o takmer desať percentuálnych bodov v pomere k HDP, prepustila 30 percent úradníkov, zrušila polovicu štátnych úradov a zredukovala platy verejných zamestnancov o 26 percent, to všetko za jeden rok. Toto je skutočné šetrenie. Pýtate sa, aký to malo dopad? Krajina sa vrátila k rastu 5,4 percenta v roku 2011 a odhadovaný rast pre minulý rok je 5,7 percenta. Nezamestnanosť klesá a úver zo záchranného programu bol plne vyplatený o tri roky skôr, ako bolo pôvodne dohodnuté. MMF je očarené. Tieto prípady v Írsku, na Islande, v Estónsku a Lotyšsku sú príkladmi prečo môžeme spolu s MMF zabudnúť na efekt multiplikátora, ktorý nie je ničím iným ako samoúčelný konceptom odvodeným chybným systémom výpočtu HDP. Ale to je iný príbeh. Malo tvrdé šetrenie následky na Lotyšsko? Isto. A jedným z vedľajších účinkov bola vysoká nezamestnanosť (vrchol na 20,5 percentách v prvom štvrťroku v roku 2010). Ale teraz rapídne padá až na približne 13,5 percenta v treťom štvrťroku minulého roku. Ako nezamestnanosť, stúpla dramaticky i nerovnosť. Môžeme ale povedať, že to sú nevyhnutné dočasné efekty, ktoré je treba prehltnúť preto, aby sa ekonomika vrátila späť k rastu. Grécko nepodstúpilo v skutočnosti cestu šetrenia, tak ako Lotyšsko. Namiesto toho si vybralo zvyšovanie verejného sektora. A majme na pamäti, že Grécko dostalo oveľa viac pomoci ako Lotyšsko (meranej podielom k HDP). Nie je lepšie strpieť krátkodobú traumu ako predlžovať agóniu a zapadnúť do recesie na desať rokov? Stanislav Pánis J&T Banka Drastické škrty pobaltských krajín v eurozóne nebudú fungovať, pretože na to neexistuje dostatočná politická vôľa. Žiadny politik si nepodpíše koniec svojej kariéry radikálnym znížením vládnych výdavkov „a la Pobaltie“ v krajinách, kde boli ľudia niekoľko dekád naučení na štedrý sociálny štát a veľkú mieru prerozdeľovania, ktorú považujú za úplne prirodzenú samozrejmosť. Navyše, rôzne záchranné mechanizmy a siete medzinárodných veriteľov znižujú tlak na razantnejšie fiškálne uťahovanie. Za podniknuté kroky prakticky môže byť pre perifóriu vzorkom ktorákoveľk pobaltská krajina. A nielen pre perifériu, ale aj pre krajiny jadra na čele s Francúzskom, ktoré je nie náhodou označované za tykajúcu bombu eurozóny. Najlepším stimulom je šetrenie a kroky liberalizujúce ekonomiku. Stratégia zníženia dlhu prostredníctvom udržateľnej fiškálnej konsolidácie a systémových zmien zvyšujúcich flexibilitu ekonomiky je esenciálna pre elimináciu pochybností podmývajúcich dôveru ekonomických subjektov. Takéto kroky zároveň vytvárajú priestor pre rýchlejší rast aj vďaka menšej štátnej regulácii. Obnovená dôvera nebude len podporovať investície korporácií a spotrebu domácností v dôsledku poklesu obáv z budúcnosti, ale povedie aj k redukcii nákladov na refinancovanie štátneho dlhu. Výsledkom bude menší tlak na potrebu okamžitého fiškálneho zoštíhľovania, čo má potenciál pôsobiť prorastovo. |