Hypotéky predražuje štát, nie banky (video)

Každý štátny zásah prináša aj neželané účinky, komentuje šéf bankovej asociácie Vida novú reguláciu ministra financií Ivana Mikloša. Napríklad zmeny v hypotékach môžu podľa neho zdražieť úvery. Tvrdí, že nová vláda robí z bánk nepriateľa číslo jeden.

Prečo ľudia nemajú radi banky a bankárov?
To je otázka, ktorá je aktuálna už stáročia. Banky nikdy neboli v obľube. Možno je to preto, že ľudia majú pocit, že banky zarábajú na ich peniazoch neoprávnene veľa. Možno je to preto, že bankovníctvo je pre ekonomiku tak dôležitý sektor, že v prípade, ak bankám hrozí úpadok, tak štát vždy pribehne na pomoc. Z toho môže vznikať dojem, že zisky bánk sú privátne, ale straty verejné. Toto tvrdenie nevzniklo počas tejto krízy, už má nejakú históriu.

Nemôže to byť na Slovensku aj preto, že banky inkasujú priveľa aj na úveroch? Úroky na hypotéky u nás sú jedny z najvyšších v eurozóne. Tvrdí to analýza ministerstva financií.
Áno, môžeme z kontextu vytrhnúť čokoľvek. Môžeme sa pozrieť na nejakú časť z biznisu a povedať, toto sa mi nepáči. A aká je vymožiteľnosť hypotéky pre banky? Aké má refinančné náklady? Aké má riziko štát? Na druhej strane, za posledné tri mesiace úrokové sadzby na hypotékach klesli dramaticky. A marže bánk klesli.

Tieto okolnosti podľa vás nezohľadňovala ministerská analýza hypoték?
Podľa toho, čo viem, tak nikto zatiaľ pri porovnaní hypoték nezohľadňoval mnohé dôležité faktory. Niektoré sa ani zohľadniť nedajú. Ale existuje analýza, ktorú robil jeden taliansky profesor, ktorý jasne dokázal vzťah medzi výškou marží na hypotékach a právnym prostredím krajiny. Nepodceňujem analýzu ministerstva, ale neviem, prečo si takéto veci musíme odkazovať cez médiá. Neviem, prečo nemôžeme mať odbornú debatu s ministerstvom financií bez toho, aby sme vypúšťali balóniky o kartelových dohodách a podobných nezmysloch.

Nízka vymožiteľnosť práva je teda dôvod, prečo máme na Slovensku pridrahé hypotéky?
To netvrdím. Povedal som len, že v analýze ministerstva financií boli niektoré veci vytrhnuté z kontextu a nevzali sa do úvahy všetky vplyvy, ktoré do výpočtu úrokov vstupujú.

Povedali ste, že úroky u nás šli radikálne dolu, analýza rezortu financií tvrdí, že to nebol ani zďaleka taký pokles, ako v ostatných krajinách.
Na Slovensku je 26 bánk. Z toho myslím okolo desať má licenciu na hypotekárne úvery. Niektoré ďalšie ešte poskytujú úvery na bývanie. Ak toto nie je dostatočná konkurencia... Som za to, aby sa sprehľadnil trh a aby bol transparentný. Na druhej strane je fakt, že máme tak drahé hypotéky, ale dopyt po nich stúpa.

Nemôže to byť dôsledok toho, že nájomné bývanie na Slovenku nie je rozvinuté a preto sú ľudia väčšinou odkázaní na banky?
Je to možné. Ale nájomné bývanie je niečo, čím sa má zaoberať vláda a nie banky. Problém je v tom, že sa na Slovensku nesnažíme riešiť tento problém, namiesto toho hľadáme vinníka. Z bánk sa tu robí verejný nepriateľ.

Máte taký dojem aj po zmene vlády?
Mám taký pocit z toho tlačového brífingu, ktorý mal nedávno minister financií (minister Ivan Mikloš vyjadril podozrenie, že banky pri poplatkoch uzavreli kartelovú dohodu a ich úroky označil za príliš vysoké, pozn. HN).

Rezort financií tiež poukázal na to, že banky ryžujú na klientoch pri refixácii, teda zmene úrokových sadzieb pri ľuďoch, ktorí majú hypotéky. Je to podľa vás v poriadku?
Ak na nich ryžujú, tak to v poriadku nie je.

HN sa ozval jeden čitateľ, ktorému banka neúmerne zvýšila po roku úrok, keď mu vypršala fixácia. Splátky platil, príjem mu medzičasom ešte vzrástol. Hypotéku mal založenú drahšou nehnuteľnosťou, ako je hodnota jeho úveru. Úrok mu stúpol viac, ako ohlasovala v tom čase jeho banka. Úvery pritom vtedy boli lacnejšie a jeho známy v rovnakej príjmovej skupine dostal nižší úrok. Toto napríklad rezort financií hodnotí ako typický prípad zneužívania pozície bánk pri refixácii.
Môže sa to stať. Nevylučujem, že niektoré banky sa správajú k svojim klientom ako k rukojemníkom. Klienti sú potom v pozícii, že nemajú inú možnosť a musia podmienky banky akceptovať. Mne osobne napríklad vôbec nevadí, že sa predĺžila doba na to, aby sa klient vyjadril k zmene úrokov počas dvoch mesiacov. Tatra banka má vo všeobecných podmienkach síce dva týždne, ale častokrát to robíme aj šesť týždňov vopred, aby sme zvládli administratívu refixácií. Takže niekedy aj šesť týždňov vopred oznamujeme klientom - toto bude vaša nová sadzba, berte alebo neberte.

Hovoríte teda, že k zneužívaniu klientov pri refixáciách môže dochádzať.
Nevylučujem to, ale dúfam a urobím všetko pre to, aby Tatra banka takto nikdy nekonala a dúfam, že ani nekonala.

Ale čitateľ HN má túto negatívnu skúsenosť práve s Tatra bankou.
Neviem, prečo to tak bolo. Kedy to bolo?

Úver si vzal v roku 2007 a o rok mu banka dvihla úrok o jeden percentuálny bod.
Neviem, prečo sme mu o toľko zvýšili sadzbu.

Môže byť riešením tejto situácie transparentné nastavovanie úrokov tak, aby do tohto procesu klient videl?
Čo to pomôže klientovi, keď vie, z čoho sa skladá jeho úrok? Klient potrebuje vedieť absolútnu výšku svojich nákladov, teda úrok. A potrebuje mať dostatočný čas na to, aby sa mohol zorientovať na trhu. Myslím, že dva mesiace sú dosť. Pokiaľ nájde banku, ktorá mu dá nižší úrok, môže banku zmeniť a zobrať si hypotéku v druhej banke. Pred niekoľkými rokmi sa do ceny hypotéky nezapočítavala napríklad likviditná prirážka. Situácia sa dramaticky zmenila. Kto mi zaručí, že o päť rokov sa situácia nezmení a budeme do cien hypoték započítavať niečo, čo bude významnou súčasťou nákladov? V takom prípade sa môžeme v zmluvách na dvadsať rokov viazať na takú štruktúru úrokovej sadzby, ktorá neskôr nebude zodpovedať skutočnosti. Tak načo je to dobré?

Banky podľa ministerstva okrádajú klientov na bonifikácii hypoték, kedy mladým ľuďom štát znižuje úrok o dve percentá, banka pridáva jedno percento. Banky im dávajú údajne vyššie úroky, ako keby klienti o bonifikáciu záujem nemali. Je toto bežná prax?
Nemám ten pocit, že by sa to dialo. Ministerstvo nás požiadalo o nejaké podklady, dáme im ich a oni si zanalyzujú, či to tak je.

Nemáte teda informácie o takýchto praktikách?
Keby nebola štátna bonifikácia a každý by dostával produkt bez podpory, tak by sme nemali tento problém. Každý štátny zásah do fungovania trhu prináša so sebou neželané vedľajšie účinky. Takže najlepšie je nezasahovať zo strany štátu tam, kde netreba.

V tomto prípade štát podporuje bývanie mladých ľudí. Tí často nemajú dostatok peňazí, aby fungovali aj s drahou hypotékou.
Dobre. Ale namiesto toho, aby ministerstvo analyzovalo, či a ako banky zneužívali bonifikáciu, by sa mala spraviť radšej analýza, koľkí mladí sa vďaka bonifikácii dostali k bytu a koľkí by to nezvládli bez bonifikácie. To by ma zaujímalo.

Dostali by sa zrejme k bývaniu, ale za drahšie peniaze.
Možno. Alebo s pomocou rodičov. Takýto zásah do trhu, ako som povedal, môže vždy vyvolať pokrivené správanie účastníkov.

Malo by sa radšej zvýhodňovanie niektorých hypoték štátom zrušiť?
Pokojne by sa mohli.

Rezort každopádne tvrdí, že pri bonifikácii banky zneužívajú svoje postavenie. Preto navrhujú, aby si klient mohol preniesť hypotéku do inej banky tak, aby o štátny príspevok neprišiel. Môže to byť riešenie tohto problému?
Nepoznám celý návrh. Zaujímalo by ma, ako chce ministerstvo zistiť, či si banky zvýšili úroky kvôli bonifikácii. Klient každopádne pri bonifikácii dostáva lacnejšiu hypotéku.

Na takýchto ťahoch môžu banky výdatne zarábať. Vlani ich zisky ku konca roka stúpli dvojnásobne.
Naše zisky nie sú ničím výnimočné. Mňa teší, že sa zisky vyvíjajú takto. Pretože očakávania trhov sú také, že investície budú prinášať návratnosť 17 až 18 percent. Keď to dlhodobo nebudem plniť, môj akcionár mi nezvýši základné imanie, nebudem môcť robiť väčší biznis a ekonomika bude trpieť. To sú zákony ako vo fyzike.

Ako hodnotíte najnovšie zmeny v súvislosti s hypotekárnymi úvermi, ktoré schválil parlament? Rodičia si napríklad budú môcť znížiť na dva roky splátku hypotéky o polovicu. Ľahšie sa tiež bude dať dostať k štátnej bonifikácii.
Zmien bolo viac. Mnohé z nich sú pozitívne a v zásade sú prínosom. Zrušil sa tiež základný bankový produkt, ktorý sa nepoužíval. Znížila sa potreba krytia hypoték záložnými listami a na poslednú chvíľu pribudlo, že sa má na dva mesiace predĺžiť doba, ktorá sa poskytuje klientovi pri refixácii hypoték. Je to v poriadku. S tým problém nemám. Problém mám s tým, akým spôsobom sa to udialo. Poslanci vládnej koalície predniesli pozmeňujúci návrh v poslednej možnej chvíli, keď sa k nemu už nikto nemohol vyjadriť. Mňa by zaujímalo, akú majú dopadovú analýzu - koľko to bude stáť, aký to bude mať dopad na úrokové sadzby, ako sa to dá technicky rýchlo zaviesť? Nikto s nikým nediskutoval.

Hrozí pre najnovšie zmeny pri hypotékach povedzme rast úrokov?
Toto sa veľmi ťažko vysvetľuje laickej verejnosti. Zmeny majú platiť od apríla. Otázka je, či sa technicky dá zabezpečiť, aby na to banky boli pripravené. Navyše dva mesiace, počas ktorých sa má klient po novom rozhodnúť, či prijme navrhovaný úrok, je dostatočne dlhá doba na to, aby sa na medzibankovom trhu pohli úrokové sadzby o pol percenta. Ja vám teraz sľúbim, že vám požičiam za štvorpercentný úrok. O dva mesiace sa môže zmeniť situácia na trhu tak, že mi to nebude pokrývať náklady. Tomuto riziku sa dá predísť. Existujú deriváty, ktorými si viem zafixovať sadzbu, ktorú chcem mať v budúcnosti na medzibankovom trhu. Ale to stojí peniaze. Inými slovami, my predlžujeme klientovi istotu úrokovej sadzby z dvoch týždňov na dva mesiace a myslíme si, že to nikoho nebude nič stáť. Na svete nie je nič zadarmo, niekto to bude musieť zaplatiť. A keby som teraz povedal, že vďaka tomu banky zdvihnú sadzby, zas bude bankový sektor verejný nepriateľ číslo jedna. Ale keď chceme dať klientovi dlhší čas na rozmyslenie pri refixácii, niekto to bude musieť zaplatiť.

Jednoducho povedané, úroky pre novinky pri hypotékach stúpnu.
To nehovorím. Neviem, ako sa zachovajú banky, ale úroky môžu stúpnuť.

Aj keď už sú takmer najdrahšie v eurozóne.
Aj keby boli najdrahšie na celom svete.

Vítate tiež to, že krytie úverov hypotekárnymi záložnými listami bude v nižšom objeme. Prečo, keď si ich banky predávajú navzájom, takže na jednej strane úroky platia a na druhej ich inkasujú?
Predávajú si ich navzájom preto, aby splnili limit.

A obyvateľstvu z nich pripadá minimum.
Áno. My naše záložné listy predávame klientom. Ale ak chcete ísť do masového predaja, potrebujete mať na to pripravené informačné systémy. To nie je maličkosť. Trvá to rok aj viac, kým je naprogramovaný tak, aby ste mohli obsluhovať široké masy. Banky nemali takýto priestor.

Ako dlho už musia banky predávať hypotekárne záložné listy, aby mali kryté hypotéky?
Neviem, už dosť dlho.

Tak potom?
Ale v roku 2007 a 2008 banky nerobili nič iné, len pripravovali prechod na novú menu. Dva roky sme tým boli paralyzovaní a pre biznis sme veľa robiť nemohli.

Ozývajú sa výhrady voči tomu, do akej miery je bankový trh konkurenčný. Hýbu ním traja veľkí hráči. Dohodnúť sa na spoločnom postupe v čomkoľvek tak nie je problém...
Ale je to nezákonné.

Ale dá sa to spraviť aj mailovou komunikáciou, ako v prípade Akcenty, ktorej niektoré slovenské banky v rovnakom čase zrušili účty.
No veď to tak aj dopadlo.

Do akej miery je potom bankové prostredie konkurenčné?
Áno, tri banky kontrolujú asi 65 percent trhu. To je pravda. Sú to dve bývalé štátne banky. Keď ich vláda privatizovala, mohla ich rozdeliť a predať v menších kusoch a vytvoriť viac hráčov na trhu. Na druhej strane sú určité zákony bankovníctva. Ak chcete byť dlhodobo ziskoví s takou návratnosťou kapitálu, aby bola zaujímavá pre investorov, ktorí by vás podporili, tak musíte mať určitú kritickú masu. Slovensko je malá krajina. Čiže vždy tu budú dominantní hráči, lebo ostatní nebudú schopní generovať taký zisk, aby sa na nich dotiahli. Naopak, malí hráči budú ubúdať, lebo nebudú schopní byť ziskoví tak, ako by to potrebovali.

Prejdime k dlhovej kríze eurozóny. Banky sú bezpochyby jej dôležitým aktérom. Ako by sa mala riešiť dlhová kríza eurozóny? Je cesta eurovalu správna?
Euroval nie je najsprávnejšia cesta. Je to opäť zásah do trhu, ktorý kriví správanie účastníkov trhu. Euroval vyvoláva pocit istoty u investorov, ktorí investujú do takých aktív, do ktorých by inak neinvestovali.

Euroval teda nie. Kadiaľ podľa vás vedie cesta z krízy dlhov? Tak aby bol vlk sýty, aj koza celá.
V zásade platí teória hier. Postavená je na tom, že človek sa správa podľa toho, akým hrozbám čelí, keď zmení svoje správanie. Inými slovami, budete sa slušne správať k svojim zákazníkom, pokiaľ vám hrozí, že k vám už neprídu. Ja sa budem ako investor správať obozretne, ak mi hrozí, že o peniaze prídem, keď zle zainvestujem. Ale keď mi to prestane hroziť, nebudem sa správať obozretne. Vytvoril sa bohužiaľ systém, že tí, ktorí urobili zlé rozhodnutia, či už z nedbanlivosti alebo prílišným apetítom po riziku, nie sú za to potrestaní. To nie je dobré riešenie. Mali by prísť o peniaze. To tiež znamená, že ak má štát problémy s dlhom, tak musí povedať investorovi, že mu pôžičku nevie splatiť celú.

Takže reštrukturalizácia dlhu.
Presne tak.

Banky vo veľkom požičiavali aj Grécku. Ale rieši sa to pôžičkou. Ak by Grécko padlo, nemohli napríklad v Nemecku skolabovať veľkí bankoví hráči?
To by bol problém Nemecka. Ale euroval bude pre Nemecko lacnejší, ako keby pomáhali bankám. Takto to zaplatia ostatní. Aj Slováci, ktorí majú oveľa nižšiu životnú úroveň ako Gréci. Nehovoriac o Španieloch, Íroch. To je dobre?

Teoreticky by bolo lepšie a spravodlivejšie, aby Grécko zbankrotovalo. Ale bolo by to aj reálne možné?
Neviem. Nemám informácie, aby som to vedel zhodnotiť. Banky v Nemecku už museli byť zachraňované a kapitálové investície boli obrovské. Možno by sa mohol zatriasť rating Nemecka.

Bankári odmietajú dodatočnú bankovú daň. Prečo by sa banky nemali podieľať na zlepšovaní fiškálnej situácie štátov, keď im predtým požičiavali a tým ich vlastne dostali do situácie, v ktorej sú?
Daň sa globalizuje, čiže platili by aj banky v krajinách, kde štát nemusel pomáhať bankovému sektoru. A podmienky, za akých štáty pomáhali bankám, bol fantastický biznis. V Rakúsku musia banky platiť za kapitál, ktorý do nich vložil štát, oveľa vyššie úroky, ako za akúkoľvek inú pôžičku, ktorú by získali na trhu. Môžeme hovoriť o solidarite, ale potom je otázkou, či hovoríme o zachraňovaní rozpočtov štátov, alebo o opatrení, ktorým by sme naakumulovali zdroje do budúcna, aby sa potom nemuseli zachraňovať banky. Koniec koncov fond ochrany vkladov u nás už máme. Prečo vymýšľame koleso?

Ako by sa mal riešiť tento spor medzi bankármi a politikmi?
Keď už, tak sa bavme o fonde ochrany vkladov. Môžeme uvažovať o tom, či je dostatočne veľký a silný, aby pomohol v prípade budúcej krízy.

Momentálne je alebo nie je?
V súčasnosti chráni len fyzické osoby a je používaný len na výplatu vkladov pri úpadku banky. Nemôže sa použiť na záchranu banky.