V hlavách bruselských úradníkov sa rodí legislatíva, ktorá môže výrobcom spotrebičov poriadne zavariť. Chcú predĺžiť životnosť výrobkov, výrobcovia sa však podľa nich snažia o opak. Podľa Radka Hacaperku, riaditeľa Združenia európskych výrobcov domácich spotrebičov (CECED), sú takzvané "kazítka" mytologickým výmyslom.
Európsky parlament v júli schválil deklaráciu o dlhšej životnosti. Na jej základe budú členské krajiny EÚ prijímať zákony, ktoré môžu v budúcnosti zásadne zmeniť prostredie, používanie aj recykláciu domácich spotrebičov.
Podľa šéfa CECED Radka Hacaperku je však životnosť daná aj bezpečnosťou. Rozhodne by sa však nemalo dopustiť, aby sa predĺžila dvojročná záruka alebo chybné výrobky opravovali neautorizovane. Hovorí to v rozhovore pre iDNES.cz.
Ako sa staviate k uzneseniu Európskeho parlamentu o dlhšej životnosti výrobkov?
Jednotlivé subjekty k tomu ešte len zaujímajú stanoviská. Každý na to má trochu iný názor, postoj CECED sa ešte len formuje a v tejto chvíli nie je vyjasnený.
Kam sa diskusiu snažíte usmerniť?
Vytvorili sme pracovné skupiny. Teoreticky sa niektoré veci z deklarácie môžu stať súčasťou balíčka tzv. obehového hospodárstva. Je tu tlak na to, aby sa výrobky čo najviac opravovali a aby predlžovali ich životnosť. Môžeme polemizovať o tom, či o to zákazník stojí. Chce si predovšetkým kúpiť výrobok, ktorý vydrží. Už tu máme deklarovanú dvojročnú záručnú dobu, platnú v celej EÚ. Panuje veľká obava o to, čo vlastne požiadavka na dlhšiu životnosť znamená.
Ako to teda chápete?
Nikto v tejto tematike nerieši, ako zákazník výrobok udržuje a ako k nemu pristupuje. Je to ako pri automobiloch. Keď si kúpite auto, jazdíte s ním do autorizovaného servisu, kde vám skontrolujú brzdovú kvapalinu, chladiacu kvapalinu, brzdy, vymenia olej a pod. Technologicky sú na tom domáce spotrebiče koľkokrát podobne ako auto.
Veľa výrobkov úmyselne nejde otvoriť alebo sú len ťažko rozoberateľné.
To je váš názor. Sú samozrejme výrobky, pri ktorých výrobcovia nechcú, aby sa do nich zasahovalo. Sú to produkty, kde máte napríklad nejakú rozvodovú skriňu a keď do nich budete neodborne zasahovať, môže pri následnom používaní výrobkov dôjsť ku skratu, začnú horieť, alebo niekoho zrania. Preto si výrobcovia neželajú neodborný zásah. V aute si sám vymeníte pneumatiky, dolejete olej aj kvapaliny, ale určite si nebudete meniť remeň alebo alternátor, alebo zasahovať do elektrorozvodov. To vám urobia odborné servisy. Je to z dôvodu bezpečnosti pri doprave a pri používaní vozidla.
Akú súvislosť to má s kuchynským kávovarom alebo mixérom?
Každý prístroj má svoje špecifiká, obyčajný kávovar nebude tak zložitý ako espresso. Pretože v prístroji na espresso sa vám namelie káva, ktorá prechádza mlynčekom, strojčekom, udržiava sa vo vnútri mastnota, sú tu rozvody vody a je potrebné prístroj pravidelne čistiť. Káva je mastná. To je napríklad dôvod, prečo by ste mal daný výrobok pravidelne udržiavať.
Pokiaľ zákazník zanedbá údržbu, môže predsa výrobca neuznať reklamáciu.
V súčasnosti áno, ale musí to preukázať.
Ak vznikne legislatíva, ktorá určí, že opravy spotrebičov nebudú len v rukách vyvolených autorizovaných servisov, ale okruh sa rozšíri, čo to bude znamenať?
Kvalitní servisní technici vymierajú. Zvažujeme spoluprácu s rôznymi inštitúciami a organizáciami a uvažujeme o tom, či nezriadiť nejaký učebný odbor. Opravári televízií, chladničiek aj plynu musia mať špecializáciu. Pri chladení napríklad pracujete s daným chladiacim médiom. Keď z chladničky uniká nejaká látka, musíte to diagnostikovať. Nie je to všetko tak jednoduché, aby prišiel "český chrobák Truhlík" a povedal: tu vypadol drôtik, tak ho tam šupnem.
Nemal by mať zákazník pri výrobkoch možnosť nechať si ich opraviť, kde chce?
To by nebolo asi úplne vhodné. Vždy by to mal opravovať niekto, kto má kvalifikáciu na to, že s elektrinou môže pracovať. Ak to bude naopak, v lepšom prípade vám výrobok nebude správne fungovať, v horšom prípade vec vezmete do ruky a dostanete ranu. Ide o bezpečnosť. S veciami, kde pracujete s elektrinou, plynom alebo vodou, si neradno zahrávať.
Ide diskusia v Bruseli smerom, ktorý som načrtol pri opravách?
Ona sa takto už vyvíja. Preto ju chceme usmerňovať. Argumenty s bezpečnosťou by mali zaznievať zakaždým, keď niekto s týmto bláznivým nápadom príde.
Čo sa má podľa vás zmeniť?
Mali by sme sa predovšetkým zamerať na kvalitu výrobkov. Zamedziť predaju "lacnej" produkcia, ktorá je naozaj nebezpečná. Tu by mali lepšie pracovať dozorné orgány. Do Európy prichádza veľa výrobkov, ktoré sa tvária ako kvalitné značky. Nie je to o tom, že by sme nechceli, aby sa výrobky opravovali. Je tu chiméra o tom, že cena opráv je vysoká.
Na každom zákazníkovi je, aby si zvolil, aký výrobok si kúpi. Buď horší, ktorý mu odíde napríklad za 4 roky, alebo lepší, ktorý vydrží dlhšie. Môžete namietať, že ani kvalitné značky tak dlho nevydržia. Ale bavíme sa tu hlavne o prístupe spotrebiteľa. U top produktov v Čechách, ktoré sa neporouchali vinou zákazníka, nie je problém s reklamáciami. V prípade zlého zaobchádzania s výrobkom výrobca užívateľa o tomto poučí.
Prečo podobný návrh podľa vás vzniká?
Európa zisťuje, že je surovinovo nesebestačná. Bude sa snažiť zachovať v obehovom hospodárstve čo najviac materiálu. Je málo kovov, mali by sa viac recyklovať, aby sa šetrilo životné prostredie. A toto všetko udržať práve v tom kruhu - výrobca, spotrebiteľ, spracovateľ, výrobca ....
Mala by byť daná nejaká minimálna životnosť výrobku?
Diskusia tu vyvolaná je. Na nás je, presvedčiť legislatívcov, že to nie je správna cesta.
Mohla by sa predĺžiť dvojročná záručná doba?
Zhruba pred dvanástimi rokmi bola záručná doba pol roka. Teraz je dvojročná. Skúste ísť po dvoch rokoch napríklad reklamovať topánky. Povedia vám, že ste veľa chodili a že sa vám na to záruka nevzťahuje. Mám osobnú skúsenosť s tým, že som reklamoval topánky syna po mesiaci nosenia a bolo mi povedané, že topánky nie sú do dažďa. Toto je úplne individuálne, a takto by sa malo k tejto problematike pristupovať.
Má vôľu niekto z politikov predĺžiť záručnú dobu?
Politici vám sľúbia čokoľvek. Naopak si na tom budú chcieť nahnať body. Občas tu podobné výkriky zaznejú, v Čechách to zase tak hlasné nie je. Hlasné to bolo vo Francúzsku. V Čechách sa pred pár rokmi, za ministra Jána Mládka, diskutovala tematika kazítok. Nemyslím si, že by tu politici záručnú dobu nechceli predĺžiť. Na nás je presvedčiť ich a vysvetliť im, že toto nie je skutočný problém.
Spomenuli ste kazítka. Je to reálny problém?
Často sa o nich hovorí. Ale zatiaľ nikto nepreukázal, aspoň u výrobcov, ktorých zastupujeme, že by sa používali. K tomu, aby sa niečo také realizovalo, by sa na tom muselo pracovať už vo vývoji. Vzrastali by náklady. A hlavne - je to otázka etiky.
Konkurenčné prostredie v rámci elektrospotrebičov je v Európe neuveriteľné. Viete si predstaviť, že sa vám po štyroch rokoch pokazí výrobok, o ktorom si budete myslieť, že je kvalitný, a že si potom pôjdete kúpiť výrobok od rovnakej firmy? Tu je také konkurenčné prostredie, že je to nezmysel. Kazítka sú ako yetti alebo lochneská príšera. Všetci o nich hovoria, ale nikto ich nevidel.
Kazítka riešil v minulosti aj slovenský parlament:
EÚ zakazuje používanie hŕby materiálu. Skôr sa používalo olovo, cín. Sú to materiály, ktoré mali svoj účel, napríklad pri výrobe tlačených spojov, spájania drôtov a pod. Tieto látky sú nebezpečné z hľadiska vplyvu na životné prostredie a spotrebiteľov. Ale ak sa od nich ustúpi, musí sa brať ohľad na to, že to bude mať vplyv na životnosť výrobkov. Nie som ten, kto by horlil za návrat týchto látok, prvkov, kovov, ale musíme počítať s tým, že ich používaním bola garantovaná dlhšia životnosť spojov.
Ľudia ale dnes menia spotrebiče častejšie, napríklad po štyroch rokoch.
Dobre, ale prečo? Tiež kvôli tomu, že napríklad legislatívci menia vysielacie frekvencie, rozširujú pásma a ľudia potrebujú k príjmu TV signálu napríklad nové set-top boxy alebo televízie. Navyše, vezmite si, koľko výrobok stojí voči priemernej mzde. V sedemdesiatych rokoch bola sláva, keď si mama mohla kúpiť novú automatickú práčku. Stála okolo desať tisíc, ale priemerná mzda bola 2,5 tisícky. A takú mzdu ani moji rodičia nemali. Kúpiť sme si ju mohli za štyri mesiace, a to sme skoro nejedli. Dnes vás veľmi dobrá práčka vyjde na 12 tisíc (470 eur), ale priemerná mzda je 25 tisíc Čk (979 eur).
Ešte jedna vec k materiálom. Pri práčkach a umývačkách. Tlak, ktorý je tu na znižovanie vody a energie, tlačí aj na používaní výrazne agresívnejších detergentov. Aby výsledok umývania či prania vyzeral, že je. Otázkou je, ako to pôsobí na spotrebiče, pretože detergenty ovplyvňujú životnosť spotrebiča. Aj toto sú veci, ktoré sa môžu prejaviť na životnosti výrobkov. Druhá vec je, že sa to vypúšťa do kanalizácie.
Kedy by nejaká legislatíva mohla vzniknúť?
Zatiaľ sa na balíčku obehového hospodárstva pracuje a neustále sa nafukuje. Myslím, že do dvoch troch rokov bude tendencia prijať nejaký návrh.