V jednej z najsevernejších osád našej planéty, v malom arktickom meste Longyearbyen s 2000 obyvateľmi, sa v zasneženej krajine nápadne rysuje kupolovitý skleník Benjamina Vidmara, ako by ho tu postavili mimozemskej civilizácie.
V ňom tento americký šéfkuchár v lete pestuje paradajky, cibuľu, chilli papričky a ďalšiu zeleninu, k čomu využíva 24 hodín slnečného svitu, píše agentúra Reuters.
Počas štyroch zimných mesiacov, kedy panuje tma a teploty môžu klesať k mínus 30 stupňom, sa Vidmar stará o výhonky bylín a zeleniny, takzvané microgreens, a tiež o desiatky prepelíc v dvoch miestnostiach pod svojím domom.
Jediný dodávateľ
Vidmar je jediným dodávateľom lokálne produkovaných potravín v nórskom meste Longyearbyen na súostroví Špicbergy. Severný pól sa nachádza zhruba 1050 kilometrov severne; pevnina Nórska je približne rovnako ďaleko na juh.
Pestovať potraviny v takých podmienkach sa zdá byť nemožná úloha, ale podľa Vidmara je to nutnosť. Američan dúfa, že svojimi aktivitami pôjde príkladom aj ďalším odľahlým mestám v oblasti.
"Sme strašne moc závislí od dovozu. Všetko sa sem dostáva loďou a lietadlom," hovorí Vidmar, ktorý pochádza z Clevelandu v americkom štáte Ohio a v Longyearbyenu žije už takmer desať rokov.
Problémy s importom
Nutnosť importu robí mesto zraniteľným, vysvetľuje. V roku 2010, kedy sa kvôli erupcii islandskej sopky zastavila na kontinente letecká doprava, zívali obchody v Longyearbyenu prázdnotou. A tiež cena a kvalita dovážaných potravín "je často neuspokojivá".
Vidmarova firma Polar Permaculture má za cieľ produkovať potraviny pre mesto a tiež spracovávať všetok jeho biologický odpad. Znie to ambiciózne, ale firma, ktorá dostala podporu od vládou financovanej organizácie pomáhajúca začínajúcim spoločnostiam, hospodárila vlani - po iba dvoch rokoch činnosti - s vyrovnaným rozpočtom.
Napomáha tomu fakt, že Vidmar a jeho ešte nie dvadsaťročný syn nepoberajú žiadny plat a Vidmar pracuje navyše na plný úväzok ako kuchár v škole.
Vidmarove produkty sa teraz objavujú na jedálnych lístkoch mnohých reštaurácií v Longyerabyenu, vrátane reštaurácie Huset, kde sa vo vznešenom prostredí servírujú dômyselné pokrmy severskej kuchyne.
Vedľa sobieho steaku a tatárskeho bifteku z tuleňa fúzatého je v ponuke tiež chod pozostávajúci z prepeličích vajíčok s kôprom, červenými cibuľkami a ančovičkami na chlebovej placke.
"Nepodávali by sme prepeličie vajíčka, ak by neboli miestne. Keď sme ich ochutnali, vytvorili sme tento pokrm," uviedol šéfkuchár reštaurácie Huset Filip Gemzell.
Ako tu ľudia môžu žiť?
Vidmar prvýkrát navštívil Špicbergy v roku 2007, keď pracoval ako kuchár na výletnej lodi. Prvá otázka, ktorá ho napadla, bola: "Ako tu môžu ľudia žiť?" Ostrovy ho ale tiež zaujali.
"Na Amerike je smutné to, že nech pracujete akokoľvek, stále sa musíte starať o peniaze. Potom prídete sem a obklopí vás táto príroda. Nič vás nerozptyľuje, žiadne obrie nákupné centrá, žiadne billboardy vyzývajúce: 'kupujte, kupujte, kupujte'."
O rok neskôr sa Vidmar na Špicbergy presťahoval a začal pracovať v reštauráciách a v baroch v Longyerabyenu, pôvodne baníckom meste vzniknutom pri uhoľných baniach, ktoré sa postupne zmenili v obľúbený cieľ turistov.
Našiel dieru na trhu
Vlastnú firmu sa rozhodol založiť, pretože mu prekážal nedostatok čerstvých produktov a skutočnosť, že v lokalite chýba zariadenie na spracovanie odpadu a organický odpad teda končí v mori.
Vidmar pôvodne experimentoval s hydroponickými rastlinami - teda pestovaním vo vode, nie v pôde - ale to znamenalo používať hnojivá, ktoré pochádzajú z pevniny. Nakoniec mu úrady mesta dali povolenie, aby doviezol z Floridy červy, ktoré túto prácu obstarajú.
Teraz, kedykoľvek on alebo syn doručí do reštaurácií novú debničku s mikrobylinkami, vyzdvihnú si starú a odpad dajú červom, ktorí ho rozložia na prírodné hnojivo pre väčšie rastliny.
Vidmarovým ďalším cieľom je vykurovať skleníky počas zimnej sezóny s využitím energie získanej premenou organického odpadu, aby ich mohol mať v prevádzke po celý rok.
Trvalo udržateľné poľnohospodárstvo
Vidmar tiež pomáha pri výučbe žiakov štvrtej až deviatej triedy v Longyearbyenu a vysvetľuje im základy trvalo udržateľného poľnohospodárstva. To viedlo starších študentov na preverenie dodávateľského reťazca ostrova, uviedla učiteľka Lisa Dymbeová Djönneová.
"Zisťujú, ako sú sem z pevniny dopravované potraviny a ako je to drahé," povedala agentúre Reuters telefonicky. "Chystajú sa vyspovedať predstaviteľa ohľadom finančných nákladov, a či by nebolo možné produkovať vlastné potraviny. Túto otázku si tu kladie veľa ľudí," dodala.
"Je to naše poslanie ... aby bolo toto mesto sebestačné. Pretože keď to dokážeme my tu, potom sa ostatní budú ťažko môcť vyhovárať," vyhlasuje Vidmar.