Mnohé z rozvojových a rozvíjajúcich sa krajín na tom nie sú finančne dobre. Podľa Medzinárodného menového fondu (MMF) je až 40 percent z nich zadlžených. MMF aj Svetová banka sa obávajú, že sa situácia môže rozšíriť do vyspelých krajín a povedie to k ďalšej globálnej kríze.
Keď na summite G8 v júli 2005 oznámili predstavitelia vlád členských štátov, že pripravili balík pomoci a oddlženie pre najchudobnejšie krajiny sveta, svet zaplavila vlna optimizmu. Akcia bola vrcholom medzinárodnej rozvojovej spolupráce a mala zabezpečiť, aby financie krajín s nízkymi príjmami boli trvalo udržateľné.
Pár rokov sa zdalo, že sú tieto krajiny z najhoršieho vonku. Teraz však blikajú varovné signály, že sa blíži ďalšia dlhová kríza. Obavy pritom majú nielen skupiny pracujúce na rozvojových kampaniach, ale aj Medzinárodný menový fond a Svetová banka. Napísal o tom britský denník The Guardian.
MMF hovorí, že 40 percent krajín s nízkymi príjmami trápia dlhy alebo im hrozí vysoké riziko, že sa zadĺžia. Podľa MMF je to alarmujúce, pretože dlhy chudobných krajín zvyšujú ich zraniteľnosť.
Začalo to pred viac ako 10 rokmi
Vysvetlenie, ako sa svet dostal na pokraj dlhovej krízy 2.0, je pomerne jednoduché. Všetko sa to začalo v hlbinách finančnej krízy pred viac ako desiatimi rokmi. V strachu z druhej Veľkej hospodárskej krízy centrálne banky znižovali úrokové sadzby a zvyšovali ponuku peňazí prostredníctvom kvantitatívneho uvoľňovania. Krajiny podporovali svoj rast prostredníctvom balíčkov daňových škrtov a verejných výdavkov.
Najväčší taký fiškálny balíček oznámil Peking. Ten pomohol oživiť nielen čínsku ekonomiku, ale aj ekonomiky ďalších krajín. Výnimočne vysoké tempo rastu v Číne znamenalo vyšší dopyt po rope, priemyselných kovoch a surovinách, čo bolo prínosom pre rozvojové krajiny bohaté na komodity.
Ceny komodít rástli a všetky peniaze vytvorené kvantitatívnym uvoľňovaním hľadali domov. Investori mali na výber. Mohli si vybrať vyspelé ekonomiky, kde rast a úrokové sadzby boli nízke. Alebo mohli byť odvážnejší a investovať do rozvíjajúcich sa a rozvojových krajín, kde boli vyššie riziká, ale aj vyššie odmeny.
Mnohí si zvolili druhú možnosť a v dôsledku toho prudko vzrástli pôžičky krajinám s nízkymi príjmami. Veľká časť pôžičiek pochádzala skôr zo súkromného sektora ako z multilaterálnych organizácií, ako je Svetová banka. Subjekty svoje peniaze samozrejme poskytovali za vyššie úrokové sadzby.
Chudobné krajiny, veriac, že komoditný boom bude fungovať navždy, si požičiavali v cudzích menách. Niekedy peniaze použili na projekty určené na zlepšenie rastovej kapacity svojej ekonomiky, príliš často ich však podľa Svetovej banky použili na svoju súčasnú spotrebu.
Komoditný boom bola bohužiaľ bublina a rovnako ako všetky bubliny, praskla. Chudobné krajiny tak pred sebou majú štvornásobnú pohromu - klesajúci dopyt po ich vývoze, nižšie ceny komodít, vyššie globálne úrokové sadzby a znehodnocovanie devízových kurzov, čo ich dlh v cudzej mene predraží.
Nie všetky krajiny s nízkymi príjmami sú v ťažkostiach, MMF však varoval, že dlh rozvíjajúcich sa trhov sa vrátil na úroveň, ktorá bola naposledy pozorovaná na začiatku osemdesiatych rokov, kedy preľudnenie prinieslo krízu Latinskej Amerike.
Alarmujúce dlhy majú aj vyspelé krajiny
Vysoká miera zadlženia sa však netýka len chudobnejšej časti sveta, pretože verejný dlh ako podiel na národnej produkcii vo vyspelých krajinách je na najvyššej úrovni od druhej svetovej vojny. Trvalo dlho, než sa dlhová kríza v 80. rokoch presunula z periférie globálnej ekonomiky do jej jadra. Dnes už existujú obavy z udržateľnosti dlhu v Taliansku. Niet teda divu, že MMF je znepokojený možnosťou, že sa súčasné spomalenie globálnej ekonomiky zmení na niečo vážnejšieho.
Ak vypukne ďalšia dlhová kríza, medzinárodné spoločenstvo sa s ňou podľa denníka The Guardian nebude schopné vysporiadať. Krajiny už nie sú ochotné spolupracovať tak, ako na začiatku milénia a navyše chýba vedenie. V roku 2005 mali bohaté krajiny solídny rast, a tak pre nich nebol problém starať sa o problémy za svojimi hranicami. Teraz sú však viac znepokojené svojimi domácimi problémami.
Druhým veľkým problémom je nedostatok štruktúry, ktorá by sa vyrovnala s ďalšou dlhovou krízou, pokiaľ k nej dôjde. V ideálnom prípade by mali krajiny mať možnosť vyhlásiť bankrot. Takýto systém, mechanizmus reštrukturalizácie štátneho dlhu, bol na začiatku roku 2000 navrhnutý vtedajšou zástupkyňou generálneho riaditeľa MMF Anne Kruegerovou. Intenzívna opozícia zo strany USA však plán Kruegerovej zmietol zo stola a napriek súčasným obavám ho MMF nemá v úmysle oživiť.
Riešenie podľa MMF
Existujú však veci, ktoré by mohli byť urobené na prevenciu a zmiernenie budúcej dlhovej krízy. MMF navrhol trojstupňový proces, v ktorom by krajiny venovali väčšiu pozornosť zabezpečeniu toho, aby všetky pôžičky mohli byť splatené. Podľa MMF by mali existovať komplexné a transparentné záznamy o verejných dlhoch a väčšia spolupráca medzi veriteľmi s cieľom zohľadniť fakt, že väčšinu nedávnych úverov poskytla Čína.
Hnutie Jubilee Debt Campaign vyzýva skupinu G20, ktorá zastupuje popredné rozvinuté a rozvíjajúce sa ekonomiky, aby vytvorili verejný register údajov o úveroch a dlhoch. Všetky vlády a mnohostranné inštitúcie by sa zaviazali k tomu, že budú zverejňovať svoje pôžičky v registri.
Spojené kráľovstvo, USA a ďalšie príslušné jurisdikcie by trvali na tom, že ak bude úver vlády vynútiteľný na súde, musí byť zverejnený v registri do 30 dní od podpisu zmluvy. Neriešili by sa síce už nazhromaždené dlhy, ale mohlo by to zabrániť zhoršovaniu už tak zlej situácie.