Energiu z jadra prezentujete ako nízkouhlíkovú a čistú. Napriek tomu nie je súčasťou klimatických cieľov či stratégií ani v Európskej únii, ani v OSN. Nespomína sa ani v politických stratégiách boja s klimatickou zmenou. Prečo?
V mnohých krajinách je bežnou praxou, že počuť najmä skupiny ľudí žiadajúcich viac obnoviteľných zdrojov, na čo následne reagujú aj politici. A to má dva hlavné dôvody. Nukleárna energetika je odvetvie, ktoré sa dlhé roky tradične držalo viac v ústraní. Odvádza sa tam výnimočná práca, no prevažne v tichosti. Ako často počujete o jadrových aktivistoch? Takých ľudí stretnete vo verejnej debate naozaj zriedka. Aj preto si politici myslia – jediným riešením sú obnoviteľné zdroje. Pretože počúvajú najhlasnejšie skupiny, ktoré sa najvýraznejšie prezentujú, že majú riešenia na súčasné klimatické problémy. A pritom výnimočný prínos, ktorým je pre elektrizačné sústavy energia z jadra, je nenahraditeľný. A jej podiel by sa mal zvýšiť, všetko tomu nasvedčuje. No nedeje sa to. Až donedávna, kým na nás netlačila realita klimatickej zmeny, sme si mohli dovoliť hovoriť o iných veciach. Žili sme vo vzdušnom zámku, kde problémy boli ďaleko a krásne, úžasné, nové veci nás čakali „za rohom“. Lenže v súčasnej situácii vidíme, a zhoduje sa na tom aj mnoho svetových autorít, že s klimatickou zmenou bojovať musíme a jadro je v tom absolútne nevyhnutné.
Kto konkrétne to tvrdí?
Napríklad Medzivládny panel o zmene klímy IPCC koncom minulého roka vydal správu, v ktorej načrtli 85 scenárov, ako môže svet dodržať oteplenie do 1,5 stupňa Celzia. Výsledkom bolo, že ak to chceme dosiahnuť, mali by sme globálne 2,5-násobne zvýšiť podiel jadra v energetickom mixe. To je priemerná hodnota naprieč všetkými scenármi. Pretože elektrina sa bude využívať čoraz viac. Keď nechceme ľuďom zásadnejšie narúšať ich zaužívaný spôsob moderného života, ktorého sa ťažko vzdávajú, tak aby v ňom mohli pokračovať, musíme systém zlepšovať. To si bude vyžadovať viac stabilnej, dostupnej elektriny. A tu do hry vstupuje práve jadro, hoci si to ešte mnoho tvorcov zákonov neuvedomuje. Ďalšou autoritou je Medzinárodná agentúra pre energetiku IEA. Prvýkrát za 18 rokov vypracovala dokument, špeciálne pre rozvinuté ekonomiky, v ktorom analyzuje úlohu jadra a konštatuje, že tieto krajiny by jednoznačne mali udržiavať jadrové reaktory v prevádzke tak dlho, ako sa len dá, prípadne ho rozširovať. Pretože realizácia všetkých ostatných spôsobov, ako spĺňať klimatické ciele, by bola omnoho drahšia a náročnejšia.
Hovoríte o čistej, nízkoemisnej elektrine. Časť kritiky však poukazuje na ťažbu uránu a jej negatívny dosah na životné prostredie. Ako sa k tomu staviate?
Toto je moja expertná oblasť. Pochádzam zo Švédska a táto téma bola hlavnou otázkou, ktorú sme u nás riešili už v 90. rokoch. Vtedy sme dostali úlohu pozrieť sa na proces ťažby uránu, ako fungujú uránové bane a aké sú tam podmienky. A všetky tieto bane sa tomu aktívne venujú. Je to jeden z mýtov, ktoré pretrvávajú z minulosti. Ak idete do týchto krajín, kde sa urán ťaží, oni vedia, že to funguje, ľudia sú zdraví a je o nich postarané. Musia dodržiavať prísne environmentálne regulácie a štandardy. A z nejakého dôvodu v inej krajine na opačnom konci kontinentu tvrdia, že ťažba uránu je zlá a treba ju obmedziť. Podobné je to i s jadrovou elektrárňou, čo vidíte aj u vás – ľudia pracujú v kvalitných, zdravých podmienkach, je o nich postarané, sú s prácou spokojní. A v inej krajine, kde tieto elektrárne nemajú, sú zasa skeptickí, že to je škodlivé a nebezpečné. Takže je to v konečnom dôsledku o informovanosti.
Ovplyvňuje to napríklad verejná debata o ťažbe, alebo skôr ukončovaní ťažby, uhlia?
Presne tak. Veľa ľudí si myslí, že urán je v podstate to isté ako uhlie. Ťaží sa to, a navyše toto palivo ešte znie mysteriózne, ťažko si ho predstaviť. Lenže ťažba uránu a hnedého či čierneho uhlia sú úplne odlišné procesy.
A je urán, respektíve výroba jadrovej energie, spoľahlivá z hľadiska energetickej a geopolitickej bezpečnosti?
Samozrejme. Na jednej strane urán ako palivo má veľké zásoby a ťaží sa po celom svete. Na výrobu energie ho treba skutočne malé množstvo, takže je nepravdepodobné, že by sa objavil náhly nedostatok, alebo by si niektorá krajina vytvorila monopol na jeho zdroj. Na druhej strane, mimo dovážaného paliva celý proces výroby elektriny prebieha na domácej úrovni. Takže to navyše robí štáty sebestačnými, neodkázanými na iné zdroje, dovoz elektriny zo zahraničia.
Čo sú hlavné výzvy, ktorým nukleárny sektor čelí?
Ako otvorenejšie komunikovať s verejnosťou. Málokto vie, že v našom odvetví je omnoho viac pracovných príležitostí na jednotku vyrobenej energie, a to kvalitných pracovných miest, tak vo veternej či v solárnej energetike, ak aj v iných obnoviteľných zdrojoch. Ľudia však majú pocit, že práca v nukleárnom sektore nie je zaujímavá. Pretože sa o nej málo vie, nehovorí sa o tom. A to málo, čo si pamätajú, sú senzácie o problémoch a nehodách. Len čo sa však o tom dozviete viac, stáva sa zaujímavou. V tejto oblasti musíme na sebe viac pracovať. Ukazovať mladým ľuďom, že ide o priemysel, ktorý je dynamický, moderný, mimoriadne inovatívny so širokým uplatnením, pretože nie všetky pozície si vyžadujú to pokročilé, špecifické technické vzdelanie, ktoré si väčšina ľudí predstavuje ako nevyhnutné na prácu v jadrovej elektrárni. A významné je aj to, že tie práce sú miestne a dlhodobé.
Ako vnímate súčasný trh s elektrinou?
To je pre nás ďalšou mimoriadne zásadnou výzvou. V Európe trh s elektrinou zlyháva. Ak sa pozrieme na benefity pre spoločnosť, jadro chceme, pretože je spoľahlivým, stabilným, lacným zdrojom. Avšak trh nie je nastavený tak, aby mu vytváral priestor. A nie je to len o jadre. Trh je rovnako nepriateľský aj voči obnoviteľným zdrojom.
Akým spôsobom?
Trh je totiž nadizajnovaný veľmi krátkodobo. Pozerá sa primárne na nízku cenu, pričom spoločnosť ako celok, podniky či domácnosti musia platiť za všetko, keď chcú komoditu využívať. To znamená poplatky za prenosovú sústavu či dane. Vlády to riešia napríklad dotáciami či inou formou štátnej podpory, ale to tiež môže byť problematické, pretože je ťažké mechanizmus nastaviť férovo.
Ale o obnoviteľných zdrojoch počúvame všade, výrobcovia ich vo veľkom propagujú. Výrobcovia energie z jadra, naopak, veľmi zriedka oslovujú verejnosť a vyzdvihujú jeho prínosy v podobnej miere. Prečo?
Väčšina reaktorov je už postavená, takže dlho nebolo potrebné budovať nové, zamestnávať nových ľudí. A to si často neuvedomujeme, až kým neprídu prvé problémy ako teraz: nedostatok elektriny, výpadky, málo kvalifikovaného personálu, lebo pôvodní zamestnanci sa blížia k dôchodku. Až potom sa spamätávame a riešime, čo s tým. Aj preto sme sa ako odvetvie v posledných rokoch začali viac mobilizovať, hlásiť sa na medzinárodných fórach, začleňovať sa aktívne do diskusie o budúcnosti energetiky.
Prečo sú potom také odlišné názory na jadro naprieč Európou?
Veľa zaváži, keď si porovnáme, v akom štádiu sa nachádzajú ekonomiky a či dané krajiny už majú vybudovaný spoľahlivý elektrizačný systém. Keď už raz máte všetko postavené, všetko dlhodobo a správne funguje, dopyt sa drží na stabilnej úrovni, nepozastavujete sa pri tom, pretože je všetko v poriadku. Takto ľudia vnímajú aj atómové elektrárne na Západe. Nevšímajú si ich, keď desiatky rokov fungujú bez problémov. A tým, že zídu z očí, zídu z mysle. A následne máme pocit, že sa bez nich aj zaobídeme. Naopak, na východnej strane Európy sa ekonomiky ešte stále budujú a rozvíjajú. Dopyt po elektrine tak rastie. Zároveň je tam mnoho uhoľných elektrární, ktoré sú extrémne znečisťujúce a krajiny sa ich musia postupne zbavovať. Preto je tam väčší drive hľadať riešenia, ako spoločnosti pomôcť. A keď sa potom pozrú na náklady, životné prostredie, zdravie, kvalitu práce, plus pohľad z dlhodobého hľadiska desiatok rokov, z výpočtov im vychádza jadro ako víťaz.
Kam sa jadrová energetika posunula za posledné desaťročia?
Zmenilo sa toho veľa. Technologicky máme množstvo typov a veľkostí reaktorov, viac spoločností, ktoré ich vyrábajú. Veľkou novinkou sú malé jadrové reaktory, ktoré prichádzajú na trh v budúcom roku. Rozsah výkonu jadrových elektrární tak bude od 35 až po vyše tisíc megawattov. Podarilo sa nám postupne vybudovať celosvetovú, kvalitnú sieť infraštruktúry a dodávateľov pre výstavbu nových reaktorov. A výrazná zmena nastala aj geograficky.
Kde je teda nové svetové centrum jadrovej energetiky?
Jednoznačne v oblastiach, kde ekonomiky rastú. Preto sú na prvom mieste Čína, India a Južná Kórea. Podobne mnohé krajiny v Afrike majú silný záujem o jadro, stavať začínajú napríklad Egypt, Maroko, Nigéria, Zambia, no tam si to vyžaduje ešte dlhú cestu, pretože treba vybudovať infraštruktúru, kompetencie, pripraviť vhodné podmienky. Po jadrovej technológií sa však čoraz s väčším záujmom pozerajú aj krajiny Perzského zálivu ako Saudská Arábia.
Aj na našom území sa stretávame s problémom, že hoci z teoretickej stránky by všetko malo ísť bez problémov, napríklad pri aktuálnej dostavbe blokov na Slovensku narážame na opakované odďaľovania, komplikácie, predražovanie. Máte návod, ako sa tomu vyhnúť bez toho, aby sme ohrozili bezpečnosť?
Nemôžem sa vyjadrovať špecificky k vašej situácii, pretože o nej nemám dostatok informácií. Niektoré omeškania či komplikácie sa predvídať nedajú. No keď vezmem do úvahy skúsenosti z iných častí sveta, väčšina nových elektrární sa stavia načas a rozpočet dodržiavajú. Je to o správnom manažmente a dodávateľoch. Treba si poctivo plniť povinnosti, nezanedbávať za žiadnych okolností bezpečnosť, ale zároveň mať stále pred sebou harmonogram a robiť všetko pre to, aby boli reaktory spúšťané tak rýchlo, ako je to možné.
Do akej miery v tomto figurujú medzinárodné organizácie? Sú také, ktoré jednotlivým štátom vedia pomôcť?
Závisí od toho, v akej oblasti. No je pravda, že poukazujete na zaujímavú tému. Napríklad Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu ponúka podporu predovšetkým pre krajiny, ktoré skúsenosti s jadrom ešte nemajú. Tam vznikajú technické skupiny, výmena poznatkov. Podobne to robí aj naša Svetová jadrová asociácia, kde sa venujeme zdieľaniu „best practice“ a „lessons learned“ skúseností medzi štátmi a spoločnosťami, ktoré sa jadrovej energetike venujú. Ale to môže pomôcť aj štátom, ktoré už majú nejaké reaktory, no napríklad 15 a viac rokov nové nebudovali. Musia však byť iniciatívne a o radu alebo pomoc požiadať.
Kto je Agneta Rising
Agneta Rising je generálnou riaditeľkou Svetovej atómovej asociácie od roku 2013, predtým pôsobila vyše 30 rokov v spoločnosti Vattenfall AB (niekdajšia švédska štátna energetická spoločnosť). Ako viceprezidentka pre životné prostredie viedla celoeurópske oddelenie zamerané na energetiku, životné prostredie a udržateľnosť. Predtým bola Risingová riaditeľkou pre rozvoj jadrových podnikov vo Vattenfall Generation. Ageta Rising sa v máji 2000 stala predsedníčkou Inštitútu pre výskum uránu a v roku 2001 predsedala jej transformácii na Svetovú jadrovú asociáciu. Rising je spoluzakladateľkou a bývalou prezidentkou organizácie Women in Nuclear. Počas svojho predsedníctva WIN sa organizácia štvornásobne zväčšila. Rising tiež pôsobila ako predsedníčka Európskej nukleárnej spoločnosti a prezidentka Švédskej jadrovej spoločnosti. V roku 2013 získala cenu Atómy za mier.