Odmeny šéfov najväčších americký firiem obchodovaných na burze, rastú oveľa rýchlejšie, ako akcie týchto spoločností.
Závidieť im môžu však hlavne bežní Američania, ktorí od osemdesiatych rokov reálne schudobneli, zatiaľ čo odmeny riaditeľov sú od tej doby sedemnásobné.
Generálny riaditeľ v USA si vlani v priemere prišiel na 21,3 milióna dolárov ročne, uvádza správa amerického Inštitútu pre ekonomickú politiku, ktorá sa zaoberá nerovnosťou.
Rýchly medziročný nárast o 14 percent u šéfov firiem je daný nárastom cien akcií a tiež výnosom z akciových opcií. Ich celkové odmeny na cenách akcií závisí až z troch štvrtín. Z roka na rok si vlani riaditelia firiem polepšili o 2,6 milióna na 21,3 milióna dolárov.
Dot-com bubble praskla
Výška odmien sa tak veľmi priblížila k historickému rekordu z roku 2000. V tom čase bol svet na vrchole internetovej horúčky, kedy sa masy investorov nechali poblázniť nádejami na závratný rast akcií technologických firiem.
Lenže práve na konci tohto roka bublina zvaná "dot-com bubble" praskla a nasledovali bankroty a veľké vytriezvenie.
Ešte tučnejšie sú dnes výplaty amerických bossov v porovnaní s bežnými pracovníkmi v národnom hospodárstve.
Kým v roku 1965 boli na 21-násobku priemerných platov v ekonomike, v roku 2018 manažéri poberali 293-krát viac a vlani už 320-krát viac než bežný pracovník.
Odmeny sú nadhodnotené
Ako uvádza analýza, odmeny pre riaditeľov firiem sú navyše vzhľadom k nárastu akcií firiem na burze nadhodnotené. Kým 350 sledovaných firiem burzového indexu S & P od roku 1978 rástlo v priemere o 741 percent, odmeny "generálov" sa v rovnakom čase vyhupli o 1 167 percent.
Roztváranie nožníc
Výrazne sa za tú dobu roztvorili nielen platové nožnice medzi najbohatšou a priemernou populáciou, ale riaditelia firiem utiekli tiež vysokému manažmentu, ktorý si od roku 1978 polepšil o 337 percent. Najhoršie z toho opäť vychádza priemerná pracovná sila, ktorá si za 42 rokov polepšila len o 13,7 percenta. A reálne, teda pri zohľadnení inflácie, vlastne schudobnela.
Trend pokračoval aj v poslednom desaťročí. Od roku 2009, teda od vypuknutia hypotekárnej krízy v USA odmeny generálnych riaditeľov vzrástli o 105,1 percenta, ale platy bežných zamestnancov sa zvýšili len o 7,6 percenta. Tiež ich započítané odmeny už pritom odrážajú benefity.
Odmeny sú výrazom moci
Analýza tvrdí, že odmeny generálnych riaditeľov nie sú odrazom vyššej produktivity práce ekonomických elít, ale skôr výrazom ich moci nad určovaním výšky vlastných odmien. Z toho vo výsledku ťažia tiež vysokopríjmové skupiny, ale už nie 90 percent bežnej pracovnej sily.
Možné riešenie sa podľa štúdie nachádza v politickej rovine a mohlo by zahŕňať opatrenia ako je zvyšovanie daní z príjmu pre najbohatších alebo zvyšovanie korporátnych daní vo firmách, kde bude vyšší rozdiel medzi odmenami riaditeľov a platy bežných zamestnancov.
Ďalším možným nástrojom je posilnenie mechanizmu kontroly a rozhodovanie o odmenách pre šéfov firiem zo strany akcionárov.
Vedenie pridáva viac sebe
Podľa ekonóma investičnej firmy BH Securities Štefana Škrečka je aj napriek rozdielne metodiky podobných analýz badateľný trend, kedy dochádza k výraznému roztváranie nožníc medzi top manažmentom a radovými zamestnancami.
Vedenie podľa neho pridáva viac sebe, pretože výrazné zvýšenie u niekoľkých jedincov sa do mzdových nákladov premietne menej než mierne zvýšenie u mnohých radových zamestnancov. Svoju úlohu však hrá aj globalizácia.
"Vplyvom globalizácie sa nožnice v odmeňovaní začali roztvárať. V prípadoch, keď zamestnanci začali byť príliš drahí, prenieslo vedenie spoločnosti výrobu do cudziny. Na najnižších pozíciách tak dochádzalo k relatívne miernemu navyšovanie. Top manažment sa tomuto procesu vyhol, pretože len zriedkakedy bol presunutý do cudziny. Podobný efekt priniesla migrácia. V minulosti platilo, že ekonomickí migranti boli ochotní pracovať za nižšie mzdy ako domáce obyvateľstvo. Tým brzdili rast miezd na radových pozíciách. To sa však nedá povedať u top manažmentu, kam sa prebojoval len nepatrný zlomok ekonomických migrantov," vysvetlil.