Čína dosiahla svoj ďalší cieľ. Dáta z minulého týždňa definitívne potvrdili to, čo sa už nejaký čas vedelo: Čína so svojím celkovým HDP vo výške 5,88 bilióna dolárov predbehla Japonsko a je za USA druhou najsilnejšou ekonomikou sveta.
Manažéra Maroša Brédu, ktorý sa špecializuje na oblasť Ázie a päť rokov viedol čínsku pobočku developerskej firmy ECM, ekonomický šprint Číny nijako neprekvapuje.
"Teraz už pred nimi stojí jediná prekážka - Spojené štáty. A oni budú tak dlho usilovne pracovať, kým sa im nepodarí ich predstihnúť. A potom? Poletia na Mesiac, ovládnu vesmír alebo celý svet," hovorí v rozhovore pre týždenník Ekonom.
Čínsky HDP rastie v priemere rýchlosťou desať percent ročne. Ako dlho to tak môže vydržať?
Jeden z názorov je, že ak by čínsky rast klesol pod hranicu ôsmich percent, ekonomika by bola neudržateľná a vznikla by obrovská nezamestnanosť.
Celý HDP Číny stojí na obrovských štátnych investíciách do infraštruktúry. Je to sieť prepletených štátnych firiem, v ktorej sa nevyzná už ani sám štát. Aby HDP bolo udržateľné, musí Čína v investíciách pokračovať a naďalej musí expandovať aj realitný trh.
Pokiaľ ide o spotrebu, v Číne totiž jednoznačne vedú nehnuteľnosti. Trh realít tam narástol do obrovských rozmerov, postaví sa tam ročne dve miliardy štvorcových metrov obytnej plochy. A ľudia byty kupujú, aj keď ich potom pokojne niekoľko rokov nechajú prázdne. Proste nejako potrebujú investovať svoje peniaze.
Zaznamenal som zaujímavý názor, že zatiaľ čo inde vo svete korupcia ekonomiku rozožiera, v Číne napomáha jej rastu ...
Na tom niečo je. Porovnajme si napríklad Čínu a Rusko. Rusko nechalo rozprávkovo zbohatnúť úzku vrstvu ľudí, ale nechalo ich s kapitálom utiecť do zahraničia a tam ho reinvestovať. Čína toto nedovolila. Krajina sa dá prirovnať k bubline, ktorá rastie a nafukuje sa aj tým, že všetky peniaze, ktoré sa v krajine kumulujú, tam musia byť aj spotrebované.
Firma, ktorá chce podnikať v oblasti export import musí mať špeciálnu licenciu. Firmy generujú obrovský zisk, sú tam dolároví miliardári, ale bohatstvo nesmú uvoľniť do zahraničia. Akýkoľvek zisk sa stále obracia. S tým počíta aj ich systém byrokracie.
Ako zrejmý je v najľudnatejšej krajine sveta, aj vďaka ekonomickému rastu, posun smerom k väčšiemu sebavedomiu a smerovaniu k úlohe superveľmoci?
Ten trend je evidentný. Číňania vždy boli závislí na Západe, ale západná kultúra im nikdy nič dobrého nepriniesla, len chudobu, choroby, vojny. Ale teraz je to prvýkrát za veľmi dlhú dobu, kedy Čína cíti, že by vo svete mohla zohrávať vedúcu úlohu.
Spolu s tým sa mení aj jej investičná politika. Nechce už len výrobné továrne, ale chce inovatívne informačné technológie. To je rapídna zmena. Čínska vláda preto posilňuje lokálne firmy, ponúka im rôzne podporné programy, aby boli inovatívne a expandovali do zahraničia. S prvými úspechmi rastie chuť a s tou sa mení celá mentalita spoločnosti.
Čo by sa dalo označiť za ten bod zlomu?
To, keď Čína v roku 2008 získala usporiadanie olympijských hier. Hry boli obrovské, pripravené tak ako ešte nikdy v histórii, preinvestovalo sa 43 miliárd dolárov. Zvládli ich fantasticky, a to im dodalo ohromné sebavedomie. Teraz sa potrebujú sústrediť na ďalšie ciele.
Ďalšie bolo Expo 2010. To už je tiež za nami. Chceli poraziť Japonsko v ekonomike, a už to dokázali, sú druhí na svete. Teraz už pred nimi stojí jediná prekážka - Spojené štáty. A oni budú tak dlho usilovne pracovať, kým sa im nepodarí ich predstihnúť.
A čo potom?
Poletia na Mesiac, ovládnu vesmír alebo celý svet ...
To znie ako hrozba ...
Čínu treba brať ako partnera, ktorý má za sebou bohatú históriu. Nie je potrebné sa jej báť, ale nie je možné ju podceňovať. Ako hrozbu ju nevidím, aj keď je možné jej ukazovať, že niektoré veci sa dajú robiť inak a lepšie.
Tá hrozba je možná sama skrytá v tom, že spolu s Čínou bohatne aj celý miliardový národ a jeho spotreba bude taká, že vysaje zdroje, ktorých predtým využíval hlavne bohatý západný svet ...
Tamojší obyvatelia chcú západný štýl života. Zároveň krajina rieši veľké množstvo problémov - povstanie farmárov, protesty proti pracovným podmienkam či proti búraniu domov.
Vláda preto musí otvárať ekonomiku, musí sa snažiť o to, aby ľuďom ponúkla lepší život. Ale nejde len o Čínu. Keď sa pozriete na ďalšie ekonomiky - Brazíliu, Indiu - je tam rovnaký problém.
Nie je ten dopyt po lepších pracovných podmienkach a vyšších mzdách rizikom pre budúcu konkurencieschopnosť krajiny?
Súčasné nízke výrobné náklady nemôže Čína zákonite udržať. Už rast inflácie, ktorá je teraz okolo piatich percent, spôsobuje, že i mzdy musia ísť nevyhnutne hore. Posilňovanie jüanu je ďalší faktor.
To mimochodom do budúcnosti prináša príležitosti pre východoeurópsky blok, ktorý nedoceňujú. Sám pochádzam z východného Slovenska a viem, že tamojšie mzdy sú len o pár tisíc korún vyššie ako v Číne. A to nepočítam náklady na poistné a logistické riziká súvisiace s prepravou tovaru. V súčte tak výroba na Východe vyjde len o málo drahšie. S ľuďmi sa tam tiež lepšie dohodneme, a keď je to nutné, vymeníme manažment. To v Číne tak jednoduché nie je.
Prípadne začína byť podľa mňa zaujímavá aj Afrika. Je dostupná svojou vzdialenosťou od Európy a niektoré africké štáty majú pre dlhodobú spoluprácu vhodné podmienky.
Aj to by mohol byť dôvod, prečo sa Čína o Afriku v poslednej dobe tak vehementne zaujíma. Alebo je za tým len záujem o pôdu a nerastné bohatstvo?
Krajina sa snaží zabezpečiť svoju potrebu. Potrebuje nerastné suroviny a v Afrike nakupuje aj veľmi lacno pôdu. Zároveň ponúka pomoc s výstavbou infraštruktúry, ciest či škôl. S Čínou sú pripravené ochotne spolupracovať najrôznejšie štáty sveta a krajina to využíva.
Hovorili ste o tom, že ťahúňom krajiny je aj jej realitný trh. Sám ste boli generálnym riaditeľom spoločnosti ECM v Číne a dokončil ste stavbu dvoch veľkých obchodných komplexov. Ako ťažké bolo na trhu uspieť?
Začínali sme veľmi skromne. Mali sme traja prenajatú jednu kanceláriu o sedemnástich metroch štvorcových. Myslím však, že sme zvolili správnu stratégiu - nebyť developerom.
Prišli sme na neznámy trh, kde sme nevedeli nič o tom, ako fungujú stavebné certifikáty, územné rozhodnutie a podobne. My sme to vymysleli inak.
Odkúpili sme projekt a predajcu sme potom ustanovili naším generálnym developerom. Boli sme investori a využívali sme skúsenosti a vzťahov firmy, ktorá pomery v Číne dôverne poznala.
Výsledkom bola stavba dvoch budov - Metropolis Tower a EC Mall. Aký je ich ďalší osud?
ECM predala Metropolis Tower a zatiaľ ešte prevádzkuje EC Mall. Pôvodné rizika boli veľké, ale vyplatila sa a výnosnosť je veľmi dobrá.
Nákupné centrum EC Mall má 77 tisíc metrov štvorcových, väčšina predajných plôch je v prenájme. Podarilo sa mi dotiahnuť firmy ako H & M, C & A alebo ZARA. Teraz je tam 85 percent plôch prenajatý a denne tam chodí asi tridsať tisíc ľudí.
Administratívna budova Metropolis Tower má asi 40 tisíc metrov štvorcových.
Myslíte, že vo veľkom biznise platí téza, že kto do budúcna nebude v Číne, ako by ani nebol?
S tým nesúhlasím. Sú aj iné príležitosti. Tá krajina má svoje výhody aj nevýhody a záleží na tom, čo od nej očakávate. Či sú to výrobné podmienky, kvalita alebo cena. Podstatné je mať dopredu jasne danú stratégiu a tej sa potom držať.
Aké by ste ponúkol dobré rady či varovania pre podnikanie v Číne?
Podstatná je už spomínaná stratégia, čo chcem vôbec dosiahnuť. Potom je nutné nájsť manažérov, ktorí na to budú odborne, vedomosťami i osobnostne pripravení.
Tiež finančné plánovanie vyzerá inak ako v Európe. Je potrebné mať pripravené vyššie ako plánované finančné zdroje.
Keď investujete do Číny, peniaze už odtiaľ nedostanete. Krátkodobé špekulatívne investície sú veľmi zložité až nepriechodné.
Väčšina sveta má najľudnatejšiu krajinu sveta zaškatuľkovanú ako továreň na tovar pochybnej kvality, vy hovoríte, že chce ísť cestou inovácií a špičkových technológií. Zvládne ísť zároveň po oboch koľajniciach?
Čína nemôže opustiť stratégiu lacného tovaru. Trh ich potrebuje. Wall-Mart, Carrefour, všetci tam vyrábajú vo veľkých továrňach a potrebujú lacný tovaru vlastnej výroby.
Ale začína byť aj dopyt po kvalitných výrobkoch a materiáloch, a v Číne vedia vyrobiť veľmi kvalitné výrobky.
Do toho bohužiaľ patria aj falzifikáty. Pár som ich videl a nechcel som veriť tomu, v akej perfektnej kvalite boli vyrobené. Firmy ako Jablotron či Koh-I-Noor by mohli rozprávať.
Teraz už nejaký čas žijete opäť v Prahe, cnie sa vám po Pekingu?
Praha je úžasné miesto pre život. A vďaka pobytu v Ázii obdivujem veci, ktoré som predtým ani nevnímal - čistý vzduch, les a úplne iné tempo života.
V Číne sa pracuje non-stop. Tu sa dá vypnúť, v Číne sa nevypína.
Je to veľmi náročné. Najmä práca s ľuďmi. Všetko im musíte trikrát viac vysvetľovať. Stojí to veľa energie.
Čína je stvorená pre mladých energických ľudí. Vyjednávajú dokonca s čašníkom o tom, čo vám mal doniesť a čo vám skutočne priniesol. Do Číny ale pravidelne cestujem a rád by som sa tam aj vrátil.
Celý rozhovor čítajte v týždenníku Ekonom.
|
Maroš Bréda (37) Vzdelanie Kariéra Súkromie |