Diablova krv. Tak údajne v stredoveku nazývali ropu. A sírny zápach, ktorý ju často sprevádzal, naši dávni predkovia interpretovali ako znak pekelných mocností. (České slovo „ropa“ pochádza z poľštiny a označovalo hnis alebo niečo nečisté.)
O tom, že jej prazákladom bol planktón, ktorý sa za teplôt medzi 60 °C a 170 °C v dávnych moriach rozkladal na kratšie uhľovodíkové reťazce a pozvoľna menil na ropu a zemný plyn vtedy nič nevedeli.
Koniec ropy
V antickom svete pritom mala ropa široké využitie: v staviteľstve, na osvetlenie, ako liečivo. Známy bol tiež „grécky oheň“ ako tajomná zápalná zbraň.
Akýsi neuhasiteľný a neúnavný oheň zapaľujúci nepriateľskú loď spomína už epos Ílias a ekonomický historik Daniel Yergin ho vo svojej oceňovanej knihe The Prize: Epic Quest for Oil, Money a Power dáva aj do súvislosti s ropou. Ale po páde Západorímskej ríše znalosti o rope a jej praktickom využití z európskeho kultúrneho okruhu podľa niektorých prameňov trochu ustúpili.
Zlatá horúčka
V ranom novoveku a osvietenstve sa ropa pomaly začala presúvať z oblasti povier k prvému vedeckému záujmu a liečivým účinkom. Hlavný boom potom nastal s priemyselnou revolúciou: s objavom spôsobov rafinácie a masovej výroby petroleja na osvetlenie sa vnímanie ropy dramaticky zmenilo.
Z ropy vyrábaný petrolej priniesol v podobe lampového oleja revolúciu do domácností, poskytol cenovo dostupné a jasné svetlo. Nahradil drahý veľrybí tuk, kvôli ktorého výrobe boli vtedy veľryby doslova masakrované. V tomto zmysle uvádzajú Václav Cílek a Martin Kašík vo svojej knihe Nejistý plamen: průvodce ropným světem, že pre veľryby bola ropa „vyslobodením“, jedny morské organizmy tak po miliónoch rokov pomohli tým žijúcim (aj keď lov veľrýb z iných dôvodov pokračoval naďalej).
Nasledovala ropná horúčka, ktorá prepukla v 60. rokoch 19. storočia po prvom vrte Edwina Drakea v Pensyl...
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
