Ide o relatívne nový vymyslený názov pre zjednotené územia dvoch predtým nezávislých štátov – Tanganiky a Zanzibaru, ktoré sa do jednej republiky spojili v roku 1964.
Veľkú časť dnešnej Tanzánie koncom 19. a začiatkom 20. storočia ovládali nemeckí kolonizátori, ktorí sa tu so svojím povestným zmyslom pre disciplínu a poriadok postarali o veľký rozvoj infraštruktúry. Na rozdiel od Kene, kde železnice postavené Britmi často chátrajú a sú nevyužité – ako napríklad v najväčšom africkom mestskom slume Kibera v metropole Nairobi – Tanzánia sa o dedičstvo po Nemcoch a neskôr Angličanoch stará a rozvíja ho. Tanzánijské železnice aj cestné komunikácie dnes patria k tým najvyspelejším v celom regióne východnej Afriky. A vláda v Dodome do ich ďalšieho rozvoja každoročne investuje veľké peniaze.
A nielen do železníc a ciest. Tanzánia leží na strategicky veľmi dôležitom dopravnom uzle na východe čierneho kontinentu. Vzhľadom na politickú či ekonomickú nestabilitu ostatných pobrežných krajín ako je Somálsko, Sudán, Eritrea či aktuálne Etiópia, je práve Tanzánia pre mnohé zahraničné spoločnosti vstupnou bránou do východnej a strednej Afriky.
Aj preto má pre krajinu mimoriadny význam, aby investovala do svojej dopravnej a logistickej infraštruktúry. „Prístav Dar es Salaam je hubom pre medzinárodný obchod v celom regióne. Obsluhuje susedné vnútrozemné krajiny, ako je Malawi, Zambia, Burundi, Rwanda a Uganda, ako aj východnú časť Konžskej demokratickej republiky,“ píše vo svojej analýze panafrický spravodajský portál All Africa.
Vláda prezidenta Johna Magufuliho chce rozvíjať predovšetkým takzvanú modrú ekonomiku. Ide o priemysel spojený s námornou či riečnou infraštruktúrou vrátane rybolovu a osobnej aj nákladnej prepravy. V pláne na najbližších päť rokov sa tak objavila napríklad výstavba úplne nového veľkého prístavu na pobreží Indického oceánu. Slúžiť by mal veľkým zahraničným plavidlám. Rybárske či nákladné lode si tu budú môcť doplniť zásoby či vybaviť iné neodkladné záležitosti. Posilniť by sa mala celá infraštruktúra napojená na tento priemysel. Výstavba nového prístavu zamestná podľa odhadov vlády približne 30-tisíc ľudí.
Tanzánia však nekladie dôraz len na námornú prepravu. Na jej územie zasahujú tri veľké jazerá – Viktóriino na severe, Malawijské na juhu a Tanganika na západe. Vo veľkom rozsahu preto obnovuje svoj park riečnych plavidiel, aby zintenzívnila lodné spojenie so susednými krajinami ako Uganda, Burundi, Keňa, Zambia, Malawi, Mozambik či Konžská demokratická republika.
I v tomto smere dokážu Tanzánijčania využiť stratené nemecké dedičstvo. Na jazere Tanganika sa napríklad opätovne dostala do prevádzky renovovaná loď Liemba, ktorú postavili v roku 1913 v Nemecku. Išlo o jedno z troch plavidiel, ktoré vtedajšia nemecká ríša využívala na kontrolu nad Tanganikou v úvodných dvoch rokoch prvej svetovej vojny.
Africká krajina takisto buduje úplne nové lode, ktoré dokážu po spomínaných jazerách prepraviť stovky cestujúcich, desiatky vozidiel a tony nákladu. Pozadu však nechce zostať ani v leteckej doprave. Jednoznačným lídrom v regióne východnej Afriky je aktuálne etiópska spoločnosť Ethiopian Airlines, ktorá sa do veľkej miery stará aj o prepravu európskych či ázijských turistov do Tanzánie s prestupom v Addis Abebe. Vzhľadom na malú vzdialenosť od Arabského polostrova využívajú západní turisti pri cestách na Zanzibar často i blízkovýchodné letecké spoločnosti ako Emirates, Qatar Airlines či Etihad.
Vláda v Dodome to chce zmeniť. Plánuje posilniť vlastné aerolinky Air Tanzania, ktoré by mali zohrávať oveľa väčšiu úlohu v medzinárodnej preprave než majú dnes. V snahe o naplnenie tohto cieľa nakúpila v uplynulých mesiacoch niekoľko lietadiel a otvorila viacero nových liniek.