Na jednej strane sú opatrenia, na druhej však mentalita ľudí. Ako upozornila sociologička Zuzana Kusá, „Slovensko je zmýšľaním ľudí jednou z najopatrenejších spoločností, štyria z piatich uprednostnia princíp ‚opatrnosti nie je nikdy dosť‘ pred všeobecnou dôverou.“
Dá sa podľa nej preto očakávať, že ak ľudí neprinútia k odvážnejšiemu styku iné existenčné tlaky, veľká časť obyvateľstva zotrvá v ostražitom naladení a bude sa vyhýbať aktivitám, kde by mohli prichádzať k tesnejšiemu kontaktu.
Možno práve z toho dôvodu v Česku rozbehli kampaň „Oživíme Česko“, v ktorej tamojšie verejne známe osobnosti vyzývajú ľudí k tomu, aby konzumovali domáce výrobky a podporili hospodársky rast.
Podľa Kusej je však na Slovenku problém aj to, že cesta k družnejšiemu spolunažívaniu, kde už nechýbajú ani kultúrne či športové zážitky alebo spoločné vzdelávanie „je sťažená tým, že sa premiérovi tejto krajiny „podarilo“ dať do ostrého protikladu starosť o zdravie a starosť o hospodársky život a urobiť z tej druhej starosti niečo nízke a nemravné.“
Okrem toho, psychológ z Pratt Institute Luka Lucic sa pre New York Times vyjadril, že „ľudia sa počas dlhotrvajúcej radikálnej zmeny nakoniec zmenia.“ A tak napríklad nosenie rúšok sa po pandémii SARSu stalo v spoločnostiach, kde choroba zúrila najviac stala rutinou až dodnes.
Aj keď sa teda podarí nový koronavírus dostať pod kontrolu, averzia k neznámym ľuďom alebo veľkým skupinám, kde hrozí infekcia, sa môže v našich mysliach ozývať ešte niekoľko rokov.