Spolu s členmi iniciatívy Zabudnuté Slovensko ste sa v sobotu zúčastnili na proteste proti účasti Milana Uhríka a Mareka Kotlebu na diskusnej relácii RTVS Sobotné dialógy. Slovenské médiá následne obletela pomerne dramatická fotografia, ako sa Uhrík cez vás snaží dostať do budovy Slovenského rozhlasu. Ako k tejto situácii vôbec došlo?
Mne sa zdá, že novinári zo mňa urobili hlavného hrdinu tejto akcie, ale nie je to tak. Stalo sa to úplne náhodne. Pozval ma tam Andrej Bán, keďže voľakedy – pred nejakými piatimi či šiestimi rokmi – som chodieval na akcie Zabudnutého Slovenska. Preto som tam teraz v sobotu prišiel opäť a náhodou som stál s písmenom A, ktoré bolo súčasťou nápisu Stop fašizmu, akurát pred dverami, cez ktoré chcel dnu prejsť Milan Uhrík. Fotograf ma práve vtedy zachytil a tak vznikla táto pozoruhodná a dnes možno už i slávna fotografia. Ale k samotnej akcii vám viac povedia jej organizátori, teda Andrej Bán a Michal Karako.
O dramaturgii konkrétnej relácie sa už viedlo veľa polemík. Čo bolo pre vás osobne hlavným dôvodom účasti na protestnej akcii?
Bola to určitá solidarita s organizátormi. Ako som vám už vravel, zúčastnil som sa na niektorých besedách iniciatívy Zabudnuté Slovensko. No a tie sa robili v prostredí a na miestach, kde mala vtedajšia Kotlebova strana ĽSNS pomerne veľa prívržencov. Konalo sa to raz, niekedy dvakrát denne – najprv s mladými ľuďmi a neskôr popoludní so širšou verejnosťou. To je prvý dôvod, prečo som prišiel na sobotňajšiu akciu. Druhá vec je tá, že ma nie už ako historika, ale ako občana znepokojuje rast extrémnych politických subjektov, ktoré sa predtým dostali do parlamentu a teraz tam majú namierené znovu.
Poznáte bližšie ich činnosť a názory?
Áno, ako historik poznám ich materiály, keďže som svojho času robil ešte na Slovenskú pospolitosť jednu expertízu. A môže povedať jedno – sú to stále tí istí ľudia, len už nenosia napodobeniny gardistických uniforiem. Nie sú ani oblečení v zelených košeliach. Ale sú to oni, kto na bilbordoch vyhlasuje, že urobí na Slovensku poriadok. A poriadok obyčajne robia potenciálni či skutoční autoritári, diktátori a totalizátori. Dokonca keď sa týchto ľudí spýtate na niektoré udalosti, trebárs na režim vojnového slovenského štátu či na holokaust, tak vám odpovedia, že sa k tomu nevedia vyjadriť, pretože vtedy ešte nežili. Tak potom naozaj neviem, či sa niekto môže vyjadrovať o Veľkej Morave alebo o takzvaných meruôsmych rokoch, teda o revolučných udalostiach v období rokov 1848 až 1849, keďže vtedy nežil nikto z nás.
Uhrík sa v minulosti odmietol vyjadriť k téme holokaustu s tým, že o tom nič nevie, pretože nie je historik...
Je to doslova arogancia a drzosť týchto ľudí. Samozrejme, takúto rétoriku používajú aj iné politické subjekty. Avšak niekedy sa mi zdá, že plačeme na nesprávnom hrobe. Aj som to povedal organizátorom, keď som prišiel na tú akciu.
V akom zmysle plačeme na nesprávnom hrobe?
Naše justičné orgány tieto politické strany už dvakrát legitimizovali. V rámci zachovania demokratických princípov to pochopím, ale demokracia sa predsa tiež musí vedieť brániť. Veď z demokracie Weimarskej republiky v medzivojnovom období vyrástlo nacistické hnutie. A to, čo urobilo s Nemeckom a následne s celou Európou, je dostatočne známe. Ja si nechcem predstavovať budúcnosť v nejakých čiernych farbách, ale niektoré aktuálne politické strany, ktoré sa označujú za štandardné, v súčasnosti naznačujú svoju ochotu spolupracovať s týmito subjektmi. Najmä s Republikou, ktorá má potenciál dostať sa znovu do parlamentu.
Evidentne máte na mysli Smer...
Zostáva vám 78% na dočítanie.