Pred bratislavským Útulkom sv. Vincenta de Paul stojí unimobunka, o ktorú sa opiera mobilná toaleta. Dnes už slúži len ako pripomienka zlých časov a každý dúfa, že do karanténnej jednotky sa už nebude musieť nikto opäť nasťahovať.
Po prepuknutí pandémie sem umiestňovali bezdomovcov s príznakmi ochorenia dovtedy, kým po nich neprišli zdravotníci v bielych skafandroch. Okolo unimobunky sa občas pretmolí niekto z obyvateľov útulku. Nezriedka s paličkou či barličkou v ruke. Aj zdravotné ťažkosti môžu byť prekážkou normálneho života so strechou nad hlavou.
Útulok má kapacitu 20 miest a dopyt, samozrejme, prevyšuje ponuku. Päťdesiatsedemročný Milan Buček má tak vlastne trochu šťastia v nešťastí. Nemusí využívať nocľaháreň. Aj keď raz ju už vyfasoval. „Som aj pivár, aj fajčiar. Pravdaže som spal aj tam. To by som musel byť z Mariatálu, tam sú svätí, aby som nedostal trest,“ smeje sa bezdomovec a dodáva: „Treba byť veselý, veď život netrvá večne."
