Asi len málo šéfov tajných služieb na svete sa môže pochváliť, že sa stali inšpiráciou pre vznik postavy na striebornom plátne tak, ako sa to udialo vo filmových trhákoch Únos a Sviňa. S osobou Ivana Lexu sa spájajú najzávažnejšie kauzy v novodobých dejinách Slovenska: únos syna prezidenta Michala Kováča, vražda Róberta Remiáša či aféra okolo triptychu Klaňanie troch kráľov.
Počet obvinení, ktorým musel riaditeľ Slovenskej informačnej služby (SIS) čeliť, sa šplhá k dvadsiatke. Lexa sa musel spovedať zo zneužívania právomoci verejného činiteľa, z ohrozenia štátneho tajomstva, podvodu a legalizácie príjmu z trestnej činnosti... Cez sériu súdnych procesov však prechádzal elegantne a bez škrabanca. Buď obžalovaného zakaždým uznali za nevinného, alebo prišlo k zastaveniu trestného stíhania, alebo k stiahnutiu obžaloby.
Jeden kostlivec sa však naďalej skrýva v Lexovej skrini. Obžaloba zo zavlečenia Michala Kováča mladšieho do zahraničia visí nad ním ako Damoklov meč a momentálne zostala trčať na súdnom dvore v Luxembursku. Ak onen kostlivec zo skrine nevypadne, Lexa zostane už na večnosť čistý ako Kristovo ľavé oko.
Komando SIS naložilo Michala Kováča mladšieho do auta, aby ho opilo, zmlátilo a nakoniec vyhodilo pred policajnou stanicou v rakúskom Hainburgu. Od tohto aktu štátneho terorizmu uplynie 31. augusta rovné štvrťstoročie.
Kto mohol pred pádom železnej opony čo len tušiť, že absolventovi chemicko-technologickej fakulty sa zvrtne kariéra na šéfa obávanej tajnej služby, ktorej v činnosti bude výdatne vypomáhať slovenské podsvetie! Mladý Lexa sa už ako 26-ročný stal vedúcim dispečingu v bratislavskom Slovnafte. Patril medzi nádejných zlepšovateľov a priznali mu spoluautorstvo piatich patentov.
Ani nie divu, že predsedal závodnej organizácii Socialistického zväzu mládeže. Evidovala ho aj ďalšia neslávna organizácia – v Štátnej tajnej bezpečnosti jeho priezvisko pod krycím menom Alex figurovalo v kategórii dôverník. Červenú DNA mal po kom zdediť. Jeho otec sedel v kresle podpredsedu komunistickej vlády a podržal si ho aj v ponovembrovej vláde národného porozumenia. V roku 1990 dokonca pôsobil ako poradca nového ministra financií. Nebol ním nikto iný než budúci prezident Slovenskej republiky Michal Kováč.
V tomto istom období premiér Vladimír Mečiar organizuje testy pre záujemcov o štátnu službu. Prihlasuje sa päťtisíc uchádzačov. Môžete hádať, kto bol autorom výroku: „Z tých ľudí, ktorí boli v tom výbere, tak napríklad inžinier Lexa bol najlepší.“ Správne, nikto iný než veľký Mufti, ktorý ho usádza na stoličku šéfa Úradu vlády. A inžinier má namierené ešte vyššie.
Mečiar mu leští aj kreslo ministra privatizácie, no narazí. „Pán Lexa nemá predpoklady na vykonávanie tejto funkcie a nemá ani moju osobnú dôveru,“ odmieta ho vymenovať Kováč už v role prezidenta. Ohrdnutý kandidát sa musí uspokojiť s miestom štátneho tajomníka ministerstva privatizácie, čo znamená pri absencii ministra de facto to isté.
Spory medzi premiérom a hlavou štátu sa vyhrocujú a Mečiar musí znovu pošpekulovať, ako svojho chránenca pretlačiť za šéfa SIS. Kováč ho totiž znovu odmieta vymenovať, a tak parlament schvaľuje nový zákon, podľa ktorého riaditeľa tajnej služby vymenúva vláda.
Nová metla vraj dobre metie a novopečený riaditeľ SIS si v apríli roku 1995 vykasal rukávy a s vervou sa hneď pustil do práce. Už v máji sa mal dopustiť trestného činu sabotáže, keď svojim podriadeným nariadil vypracovať spravodajskú informáciu, ktorej cieľom malo byť posilnenie postavenia HZDS a jej koaličných partnerov.
V hre bolo protiústavné obmedzenie právomocí prezidenta Kováča i skrátenie jeho funkčného obdobia. Podľa obvinenia Lexa pôvodnú správu nepovažoval za dosť radikálnu a vydal príkaz na spracovanie novej.
Netrvalo dlho a svetlo sveta uzrel ďalší škandál. Švajčiarsky štátny príslušník prevážal v aute triptych Klaňanie troch kráľov, ku ktorému nemal ani len doklady o kúpe. Čo čert nechcel, zastavila ho policajná hliadka pri bežnej cestnej kontrole. Nasledovala domová prehliadka Biskupského úradu v Banskej Bystrici, kde vyšetrovatelia hľadali kópiu obrazu.
Pokus o diskreditáciu biskupa Rudolfa Baláža stojaceho na čele Konferencie biskupov Slovenska, ktorá otvorene vyjadrovala podporu prezidentovi, sa príliš nevydaril. Triptych nebol národnou kultúrnou pamiatkou, takže jeho predaj, aj do zahraničia, bol legálny. Ani Švajčiar nebol tak úplne Švajčiar, ale nastrčená figúra, a tiež policajná kontrola nebola až taká náhodná.
O desať rokov neskôr v súdnej sieni zaznie oslobodzujúci ortieľ, tak v prípade sabotáže, ako aj v kauze Klaňanie troch kráľov. Prvostupňový súd Lexu síce uznal za vinného zo zneužitia právomocí verejného činiteľa a odsúdil na peňažný trest vo výške pol milióna korún (16 600 eur), no krajský súd mal iný názor. Hoci obžalovaný konal v rozpore so zákonom, „nebolo mu preukázané úmyselné zavinenie“.
