Bývala to výkladná skriňa socializmu. Dnes ju pohľad do nej už takmer nepripomína. Akurát nie príliš nápadná päťcípa červená hviezda pred vstupom do obce, ktorej ulice lemujú tabuľky s menami hrdinov červenej éry ako Mičurin, Makarenko či Jilemnický. Pomenovania nezmietla ani Nežná revolúcia.
Obyvatelia Dediny mládeže sú na históriu svojej obce hrdí. Vedia na deň presne, kedy sa začali písať jej dejiny. Do pustatiny v sútoku Váhu a Dunaja dorazilo devätnásť zväzákov v modrých košeliach 4. apríla roku 1949. Presunuli sa sem po dokončení Trate mládeže. Aby do posledného písmenka naplnili slovný zvrat – stavba na zelenej lúke.
Dnes ich činy pripomína už len izba revolučných tradícií na obecnom úrade. Starostka Gabriela Gönczölová nám tvrdí, že ešte stále sa nájdu záujemcovia, ktorí si ju prídu obzrieť. Časy niekdajších každoročných masových stretnutí mládeže či hostenia zahraničných papalášskych delegácií so štedrou ponukou jedla i pitia sú však už definitívne preč.
V najmladšej dedine Slovenska v čase jej najväčšej slávy žilo do tisíc ľudí. Jej meno, podobne ako názvy ulíc, tiež už príliš nekorešponduje so súčasnosťou. Aj s demografickou krivkou to ide dole vodou.
V čase pandémie sa na ulici mihne len sem-tam nejaký potomok nadšeného budovateľa socializmu. Redaktori HN sa pokúsili o malú sondu do duše miestnych. „Žilo sa lepšie v Dedine mládeže za socializmu alebo teraz?“ kladieme otázku mužovi strednej generácie postávajúcemu pred obchodom s potravinami. „Pravdaže, za socializmu,“ jednoznačne nás odzbrojí odpoveďou spojenou s argumentom „vtedy sa žilo VŠADE lepšie“.
Veru, v obci vtedy fungovala aj materská, aj základná škola. Aj kultúrny dom si občania sami postavili. Peniažky naň dostali ho ako odmenu za vynikajúce výsledky poľnohospodárskeho družstva. Bolo vychýrené chovom šľachtených prasiat, ktoré sa vyvážali široko-ďaleko, Tento podnik vyrástol takisto pod rukami novodobých pionierov juhu Slovenska.
Na budovaní dediny sa vystriedalo zhruba tri a pol tisíca brigádnikov. Ich predvoj najprv zmajstroval kuríny. Preskákali v nich prvú zimu aj prvé tri svadby. Prioritu mal rozbeh výroby, a nie extra strecha nad hlavou. Dobrovoľníci sa rozhodli konkurovať aj veľkej Číne. Na močariskách prekopali odvodňovacie kanály a istý čas tu pestovali ryžu. Dokázali tým zabiť dve muchy jednou ranou. Presnejšie povedané kapry, ktoré nasadili do stojatej vody.
