Keď sa chcela stať profesionálnou vojačkou, musela si prejsť základnou vojenskou službou. Po zaberačkách vo výcviku a absolvovaní prísahy čerstvá slobodníčka Ivana Lakotová nastúpila prvý raz do služby 2. júna v roku 2000.
Na ten dátum nezabudne do smrti. Nad leteckou základňou v Sliači počas Dňa otvoreného letiska piloti predvádzajú svoje umenie. Ich dych berúce vývrtky sleduje päťtisíc návštevníkov.
Záujem priťahuje aj legendárna skupina Biely Albatros. Ich vystúpenie fixuje oči divákov na oblohu. Náhle veliteľ roja nezvláda výkrut, preletuje ponad elektrické vedenie a lietadlo zadnou časťou naráža do zeme. Exploduje. Pri letisku sa rozostrie obrovský kúdol dymu.
Nadriadení mladú slobodníčku vysielajú na jej prvý zásah. „Keď sa mi toto stalo hneď v prvej službe, už nič horšie sa mi stať nemôže a mám vystarané až do dôchodku,“ spomína na tragické okamihy vojačka.
Dnes už nosí manželovo priezvisko a hodnosť plukovníčky, ktorou sa v slovenských Ozbrojených silách môžu hrdiť len dve ženy. Doktorka Ivana Gutzelnig je riaditeľkou Letecko-lekárskeho centra v Sliači.
Kvalifikácia z Očovej
Keď sa ohlásime v jej kancelárii, práve jedného z „jej“ pilotov operujú v Univerzitnej nemocnici v Martine. Nástojčivo sa vypytuje na jeho stav kohosi na druhom konci telefónneho aparátu. Je priam nemožné si predstaviť, že by táto útla žena dokázala ziapať po nastúpenej rote chlapov.
Lietanie a skákanie s padákom ju vábili od detstva. Rodičia pre takéto túžby nemali pochopenie a obloha sa dostala na listinu zákazov. Tak si aspoň s bratom Jurajom prerobili pivnicu na dielňu a v nej skladali modely lietadiel.
Prečo ju priťahovali práve takéto koníčky? „Keď niekto v našich kruhoch povie, že je z Očovej, ostatní ho zastavia slovami – to stačí,“ usmeje sa plukovníčka. „Organizovali sa tam veľké letecké dni. Na nich som ako dieťa získala podpis od herca Michala Dočolomanského,“ pochváli sa.
Z brata Juraja sa stal profesionálny vojak. Ivana zamierila na úplne inú dráhu. Na gymnáziu ju nesmierne lákala fyzika, dokonca ako jediná z ročníka z tohto predmetu zmaturovala. Už v laviciach prvého ročníka sa videla v bielom plášti ako jadrová fyzička, jasné, že úspešná absolventka Lomonosovovej univerzity.
Niekedy k snívaniu stačí malý impulz. Jej teta bola na zájazde v Moskve a prišla z nej očarená atmosférou slávnej vysokej školy. Okúzlenie preniesla aj na svoju neter. Sny rozfúkala Nežná revolúcia, ktorá študentku zachytila v prvom ročníku strednej školy.
„V druhom sme ruštinu vymenili za nemčinu a angličtinu. Prestalo sa študovať v Moskve a začalo sa chodiť do Ameriky.“ Náhradou za ďalekú Moskvu sa stala lekárska fakulta v blízkom Martine.
Vôňa leteckého benzínu
Na medicíne si ako špecializáciu vybrala patológiu. Tiež sa už videla, ako sedí za mikroskopom. Realita zhatila aj tieto plány. „Štúdiá som končila v ére ministra Zajaca a jeho reforiem. Rušili sa niektoré oddelenia v menších nemocniciach a na istý čas nastal pretlak lekárov.“ Na patológii pred ňou uprednostnili mužského kandidáta. Pracovné miesto sa dalo ťažko získať.
Informovala sa na okresnej vojenskej správe, či by zamestnali ženu. V tom čase bol nedostatok vojenských lekárov. Najprv však musela vyplniť predpisy do bodky. Aj splnením brannej povinnosti.
V prijímači bola jedinou vojačkou. Žiadne úľavy, poctivo si musela odmakať výcvik či streľby. Veliteľ roty si z nej robil žarty, keď pri nástupe k nej zvykol pristúpiť s poznámkou „máme tu nejakého vojaka, ktorý nie je ostrihaný“. Ona mu zakaždým odpovedala: „Ale ako je oholený!“
Keď ju prvýkrát vyviezli na vrtuľníku k nebu, pocítila, že sa rozhodla správne. Toto je to pravé, táto práca ma bude baviť. „Viete, v našej brandži sa hovorí, že letectvo musíte mať radi. Inak sa ani nedá robiť,“ poznamená doktorka.
Motory svojej kariéry štartovala na leteckej základni Sliač ako náčelníčka zdravotnej služby v jednom z podporných práporov. Do tejto práce sa zahryzla. Bodaj by nie, keď pobavene na seba odhalí: „Milujem vôňu leteckého benzínu. Keď idem okolo, zakaždým si pričuchnem.“
Dobrodružný koktail
Jadrová fyzička, patologička, vojačka. Ivana Gutzelnig sa zamyslí: „Moja cesta k armáde sa javí ako súhrn náhod. Ale možno niekedy tie človeka posúvajú vpred a možno ani náhodami v konečnom dôsledku nie sú.“
Atestáciu si urobila v Ústrednej vojenskej nemocnici v odbore všeobecné lekárstvo. Tým sa stala v Ozbrojených silách jedinou doktorkou s týmto zameraním a svoj „monopol“ si udržala až do roku 2004.
Keď sa hlásila do zahraničných misií, mala 28 rokov. Jej motivácia bola koktailom túžby po dobrodružstve, spoznania novej krajiny, oboznámenia sa s inými alternatívami fungovania armády plus faktu, že v misiách pôsobilo priam zúfalo málo zdravotníkov. Bola slobodná, bez záväzkov. Vedela, že po založení rodiny jej táto šanca unikne. Išla by kamkoľvek, kam by ju poslali.
Odvelili ju do mierovej misie UNFICYP. Na Cypre strávila dva roky. Po prvý raz v živote zostala odkázaná len na svoje schopnosti. Na jej plecia padlo objednávanie materiálu, pokrytie celého sektora službami, manažovanie vojakov, projektovanie dojazdových časov. Žiadna hračka, slovenský kontingent tvorilo okolo 400 príslušníkov.
„Keď odišiel maďarský kolega, tiež lekár, na dovolenku, bola som nonstop zavesená na telefóne aj tri týždne,“ približuje logistickú náročnosť misie plukovníčka. Našťastie, nestalo sa žiadna väčšia nehoda, okrem... Slovenský pilot po hliadkovacom lete sa po pristátí príliš priblížil k rotujúcej vrtuli vrtuľníka. Jeho život sa nepodarilo zachrániť a v nemocnici podľahol ťažkým zraneniam.
Zranené deti
V roku 2006 misia UNDOF na Golanských výšinách už bola z iného súdka. Akurát v lete vypukol ozbrojený konflikt medzi Izraelom a libanonským hnutím Hizballáh. Gutzelnig v misii plnila funkciu lekára i hygienika.
„Okrem iného som kontrolovala aj stav bunkrov. Boli špinavé, zaprášené. Keď som vojakom prikázala vyčistiť ich, frflali. Bola som u nich mimoriadne ‚obľúbená‘. Po vypuknutí vojny mi ďakovali.“ Rakety im doslova lietali nad hlavami a v krytoch museli spať i tráviť nekonečne dlhé hodiny.
UNDOF mala v Sýrii mandát nielen na ošetrovanie vojakov OSN, ale tiež civilného obyvateľstva. Permanentne sa ťahali aj 24-hodinové služby. Do rúk lekárky sa dostávali deti s celým spektrom zranení.
„Aj keď som niekedy chvíľu počas štúdií tápala v orientácii, na akú odbornosť sa zamerať, táto skúsenosť mi potvrdila, že nikdy by som nedokázala robiť pediatriu. Bola to náročná misia. Deti sú príliš krehké...“ potichu povie plukovníčka. Nepamätá si však, že by hromžila a túžila po návrate do vlasti. „Robotu som paradoxne mala rada vždy.“
Aj vtedy, keď ju veliteľ prinútil v horskom teréne Golanských výšin odšliapať si spolu s ním patrolu v dĺžke 20 kilometrov. Mali motivovať vojakov. Keď to dokážu dôstojníci, tak nech nereptajú.
Keď už sme pri chlapoch, nepredhadzovali jej pred oči svoju nadradenosť? „Vždy je to o osobnosti. Mnohokrát sa dokážu ľudsky správať aj oveľa vyššie hodnosti.“ Mužskej samoľúbosti musela čeliť, keď nastúpila do zamestnania v ženijnom pluku v Seredi. Príslušníci armády sa k nej správali odmerane a nemali ju príliš v láske.
Zvlášť pri streľbách, veď si trúfla mať lepšiu mušku ako oni. A ešte navyše v tom čase kapitánka, tretia najvyššia hodnosť na útvare?! Gutzelnig končí túto etapu života happy endom: „Keď som odchádzala, tak som za nimi plakala. Aj im bolo ľúto. Videli, že nekašlem na prácu a snažím sa.“
