Čo poráža ruskú armádu na Ukrajine?
Ako vždy rozhoduje vôľa a technika, čo je jedno z najstarších pravidiel vojny – vôľa brániť sa a schopnosť brániť sa. Napadnutá strana má dominanciu v tom prvom. Je v strašnej situácii, ale vie, o čo sa hrá, a v tom má totálne navrch. Aj keď tá technika nie je v tom stave, v akom by mala byť.
Tá ruská nie je zastaraná?
Predovšetkým je novšia ako protivníkova. Ale oproti roku 2014, keď bola Ukrajina prešpikovaná špiónmi a úplne rozložená, došlo k výraznému posunu. Odvtedy sa personálne vyčistila, prezbrojila, nakúpila vojenskú techniku. Ruská federácia síce neporovnateľne viac investovala do modernizácie, no ukázalo sa, že keď neviete skĺbiť silu a synchronizovať sa, rozkráda sa technika, tak zjavne niečo nerobíte dobre. Rusko za posledné dekády viedlo viacero vojen, ale v takejto už dlho nebojovalo.
Môže ešte prísť k momentu prekvapenia a vytiahne niečo modernejšie?
Modernú techniku síce majú, avšak nie v dostatočnom množstve. To nie je tak, že keď vystrieľate kaťuše, nastúpia hypersonické strely. Rusi majú oveľa viac starších typov zbraní a nedajú sa zmysluplne nahradiť niečím novým.
Dá sa v prípade tohto konfliktu hovoriť o novom koncepte vedenia vojen?
Práve naopak. Táto vojna je v niečom staromódna a z toho dôvodu aj Moskva narazila. Rusko bojovalo vo vojnách v štýle konca predchádzajúceho storočia a začiatku tohto – rýchle operácie s nasadením malého množstva síl. Napríklad Gruzínsko bolo otázkou pár dní. Rusi mali jednoznačnú prevahu vo vzduchu v Sýrii, čo je jeden z atribútov moderných vojen.
Prečo ich systém tentoraz zlyháva?
Nestojí pred ním Islamský štát ani milícia personálne pozbieraná z kadejakých vojenských operácií. Náš východný sused disponuje regulárnou armádou. S protivzdušnou obranou, spravodajstvom a tak ďalej. Táto vojna sa v mnohom podobá druhej svetovej; asi si ani neviem spomenúť, kedy naposledy na starom kontinente bojovali proti sebe dve takto početné organizované armády. O niečom obdobnom nemôžeme hovoriť ani v prípade Juhoslávie. Tak či tak sledujeme vojnu 20. storočia s modernými prvkami.
Bez ohľadu na jej výsledok, na východnom krídle NATO jednoznačne príde k zmene jeho konceptu.
Táto vojna nám povedala veľa starého, čo sme vedeli, a niečo málo, čo sme netušili. Pripomenula nám, že dôraz, ktorý kladieme na vybudovanie slovenskej ťažkej mechanizovanej brigády, je správny. Máme ju v pláne dlhodobo. Ale budeme musieť doplniť napríklad drony.
Tá brigáda mala byť na svete už v roku 2018, neskôr sa termín posunul na rok 2031. Nie je takéto posúvanie termínov až absurdné?
Po takom dlhom čase už tie večné odklady prestávajú byť hanbou a začínajú byť smiešne. Bavíme sa o takej obohranej gramofónovej platni, že je až priesvitná. Plánov a vízií máme viac než dosť, ale „skutek utek“. Nákupy techniky trvajú neskutočne dlho, každá nová vládna garnitúra zruší rozhodnutia predchádzajúcej a tento cyklus sa opakuje každé štyri roky. Už dve desaťročia. Ja som už aj prestal čítať každoročné hodnotenia rezortu obrany, lebo vždy konštatujú to isté.
V skutočnosti nevieme, čo máme realizovať?
Problém nespočíva v tom, že nevieme, čo máme robiť. Drvivú väčšinu plánov na rozvoj ozbrojených síl dokážeme uskutočniť len cez Alianciu ako spojenci. Spolu s nimi sme si budúcu podobu ozbrojených síl načrtli už dávno. Nesedíme v pohodlných kreslách na Kutuzovovej ulici a nekreslíme si armádu na papieri. Problémom, opakujem, nie sú nedostatočné znalosti o tom, čo by sme mali robiť. Tým problémom boli ministri obrany ignorujúci tieto plány. Zakaždým sa nakupovalo niečo iné, len nie technika do ťažkej mechanizovanej brigády. Netvrdím pritom, že by nehoreli aj iné veci...
... ale obstaraním 14 stíhačiek F-16 máme hádam o slovenské nebo postarané.
Áno, ale zase raz sme investovali do všetkého, len nie do pozemných síl. Pritom súčasťou našich spoločných plánov s NATO je jedna ťažká mechanizovaná brigáda. Čo sa týka stíhačiek, mali sme možnosť vyriešiť vzdušné sily rovnako ako tucet štátov – Slovinsko, Chorvátsko či Albánsko a ďalšie. Aj my sme mohli uzavrieť dohodu so spojencami, ktorí by nám za poplatok ochraňovali vzdušný priestor.
Ak by k tomu prišlo, potom čo?
Mohli by sme sa sústrediť to, čo máme reálne uskutočniť. Už pred vojnou na Ukrajine začalo klásť vedenie rezortu akcent na pozemné sily a za to dávam kredit súčasnému ministrovi obrany Jaroslavovi Naďovi. Sprvu sa presadzovali obrnené vozidlá 4×4, neskôr 8×8. Posúva sa to ďalej, chvalabohu. Za tejto vlády už niet času na ďalšie výhovorky. Potrebujeme naplniť to, k čomu sme sa zaviazali už pred desaťročím.
Vojna nám však predsa predostrela niečo, čo obranné plánovanie nedokázalo zachytiť. Alebo nie?
Áno, a už sa to ukázalo v konflikte medzi Azerbajdžanom a Arménskom. Turecké drony v ňom boli mimoriadne efektívne a sú tiež relatívne lacné. Stali sa rozhodujúcim prvkom. Už v tom čase som sa bavil s predstaviteľmi rezortu, či uvažujú nad bezpilotnými prostriedkami. Ukrajinská vojna ich účinnosť len potvrdila.
Populárnymi sa v nej stali aj protitankové strely...
… aj ručné protilietadlové. Stingery, NLAW či Javeliny sa dajú vyvážiť zlatom. Učíme sa novým veciam a bude ich treba dokúpiť. Ostatne drony sa do výbavy armády vraj dostanú už v blízkej budúcnosti.
Nebude treba pri investíciách uvažovať podľa šablóny niečo za niečo?
Nebavíme sa o takej drahej technológii, aby sme sa museli vzdať plánovanej brigády. Vieme urobiť jedno aj druhé.
Česká ministerka obrany Jana Černochová vyhlásila, že štát urýchlene nakúpi obrnené transportéry či vrtuľníky aj mimo pôvodného plánu. Čaká Slovensko obdobná cesta?
My nemáme zlé plány, vieme presne, čo nakúpiť.