Aj momentálne viac než pretriasaná sloboda tlače tu naráža na svoje limity. Svedčí o tom aj portugalský minister kultúry Joao Soares, ktorý sa vlaňajší apríl vyhrážal na Facebooku dvom novinárom, že im uštedrí pár dobrých faciek.
Reagoval pritom na ich kritiku vládnej kultúrnej politiky, keď ho novinári nazvali nekompetentným, podporujúcim protekcie, despotizmus a hrubosť.
Na jeho Facebooku znelo: „Vidím, že si musím nájsť týchto novinárov, aby som im uštedril tvrdé facky. Bude to dobré pre nich. A pre mňa.“
V prípade Španielska odstúpila napríklad v roku 2014 ministerka zdravotníctva Ana Matová po tom, čo ju súd obvinil z obohacovania sa z nelegálnych platieb.
V centre škandálu figuroval jej manžel Jesus Sepulveda, ktorý mal byť napojený na korupciu v líderstve Ľudovej strany, čo pre premiéra Mariana Rajoya predstavovalo škandál.
Pre už spomenuté Panama Papers odstúpil v roku 2016 aj španielsky minister priemyslu, energetiky a turizmu José Manuel Soria pre podozrenia z napojenia na firmy v daňových rajoch. Sám obvinenia síce poprel a odstúpenie zdôvodňoval zmenšením škody pre Ľudovú stranu.
Na jeseň minulého roka odstúpil aj šéf Parlamentného zhromaždenia Rady Európy a španielsky politik Pedro Agramunt. Rezignácia prišla viac ako včas – tri na to malo zhromaždenie hlasovať o jeho odvolaní.
Dôvodom bola prítomnosť Agramunta na stretnutí ruských zákonodarcov so sýrskym prezidentom Bašarom Asadom v Sýrii začiatkom minulého roka.