Čína krátko po zavedení najnovších ciel od USA uviedla, že sa Spojené štáty dopúšťajú obchodnej šikany a zastrašujú ostatné krajiny. Stopla pre to aj rokovania. Myslíte si, že skutočne ide o šikanu?
To, či ide zo strany USA o šikanu je dosť subjektívne. Na západe a špeciálne v USA rastie frustrácia s niektorými praktikami Číny. Paradoxne, obchodný deficit je len jeden zo symbolov a dá sa povedať, že ani nie ten najväčší problém. Tým väčším sú niektoré praktiky získavania technológií Čínou, napríklad núteným transferom pre zahraničné firmy investujúce v Číne alebo priamo „krádežou" či ekonomickou špionážou či neférová podpora čínskym štátnym podnikom. Obchodná vojna a zavádzanie taríf smerujú teda trochu inde. Avšak, ich dopady môžu byť obrovské a celkovo zmeniť mnohé obrysy nielen vzťahu USA a Číny, ale celkovo svetovej ekonomiky. Čína zavádzanie taríf a celkový prístup USA už nejaký čas nevníma ako ekonomickú politiku, ale ako celkový útok na jej ekonomický a sociálny rast. Inými slovami, Čína vníma kroky USA ako snahu izolovať Čínu a zastaviť čínsky rast, podobne ako tomu bolo počas Studenej vojny voči ZSSR.
Rokovania chce však Peking obnoviť, ak budú založené na vzájomnom rešpekte a hodnosti. Stavia sa Čína týmito tvrdeniami do pozície toho vyššie postaveného, že môže vyjednávať?
Táto čínska pozícia vyplýva najmä z toho ako sa správa Donald Trump. Čína vníma, že rokovania ktoré vedú rôzni predstavitelia americkej administratívy sú následne často vykoľajené Trumpovými vyjadreniami na Twitteri či inde ktoré negujú to, čo malo byť podľa Číny dohodnuté. Druhý dôvod je, že Čína je momentálne presvedčená, že Trumpovi nejde o ekonomiku, ale o celkový útok na Čínu. Dá sa teda povedať, že Čína nevidí zmysel momentálne pokračovať v rokovaniach.
Dospela situácia naozaj k svojmu najhoršiemu scenáru, keď dve strany sporu nechcú spolu komunikovať? Dočkáme sa vôbec ukončenia colnej vojny?
Momentálne obe strany zdvihli stávky príliš vysoko na to, aby z nich mohli jednoducho vycúvať. Čo sa týka Číny, jej vodcovia nemôžu Amerike ustúpiť pretože by pôsobili „mäkko" pred domácim publikom. Trump je možno zvyknutý meniť svoju pozíciu jednoduchšie, ale v tomto prípade to už môže byť pre neho ťažšie, pretože celá vec je už dosť eskalovaná. Riešením, ktoré by zastavilo ďalšie pokračovanie odvetných colných opatrení by mohla byť určitá dohoda, ktorá by bola jedným spôsobom predaná na verejnosť a iným spôsobom by prebehla v skutočnosti. Problémom je, že Čína momentálne nedôveruje Trumpovi a bude sa obávať, že Trump by Čínu podrazil. Celkovo sa situácia okolo obchodnej vojny dostala do politického štádia a konečné riešenie môže závisieť od toho, kto má doma stabilnejšiu podporu, či Trump alebo čínsky prezident Si.
Ekonómovia varujú, že vojna zastaví rast nie iba v Číne a USA, ale aj v globálnom hospodárstve. Oplatí sa vôbec obom krajinám sporu?
Myslím, že Trumpova jednoduchá logika je zameraná jednoducho na číslo obchodného prebytku a nevníma sofistikovanosť a zložitosť medzinárodného ekonomického a obchodného systému. Aj keď je toho veľa, čo sa Číne dá vyčítať ako jej ekonomické politiky, čo sa týka obchodnej vojny je vo veľkej miere postavená pred hotovú vec a v princípe defenzívne reaguje na Trumpove kroky. Dá sa jednoducho povedať, že ani jednej strane sa táto situácia neoplatí a rovnako tak sa neoplatí väčšine hráčov svetového ekonomického systému.
Si Ťin-pchinga nazývajú mnohí aj druhým Mao Ce-tungom narážajúc na jeho neobmedzené vládnutie. Aký postoj majú k doživotnému cisárovi jeho obyvatelia?
To, či Si Ťin-ping bude skutočne pri moci doživotne je stále otázka, ale momentálne vyzerá pravdepodobne, že bude vládnuť dlhšie ako 10 rokov, tak ako sa pôvodne očakávalo. Konkrétne čísla, čo sa týka verejnej mienky v Číne neexistujú, ale myslím, že predĺženie jeho vlády je aj v Číne vnímané relevantnou časťou obyvateľstva negatívne. Aj napriek tomu, že Mao Ce-tung je mnohými ľuďmi vnímaný skoro ako božský bytosť, väčšina Číňanov si pamätá excesy kultúrnej revolúcie vyplývajúce z kultu osobnosti. Z tohto pohľadu súčasné kroky prezidenta Si vyvolávajú obavy. Na druhej strane, veľká časť populácie prezidenta podporuje pre jeho populárne kroky ako boj s korupciou alebo osobnú charizmu.
Je pravda, že jeho režim skoro vôbec nepodlieha kontrole? Stala sa Čína pod ním viac autoritárska?
Režim súčasného prezidenta sa skutočne stáva viac autoritárskym. V princípe, najväčšia kontrola pre prezidenta je podpora vo vnútri strany a následne potom v širšej populácie. A na týchto frontoch sa mu zatiaľ podľa dostupných indikácií darí posilňovať svoju pozíciu, aj keď určitá forma opozície môže existovať bez toho, aby sme o nej momentálne vedeli. Napríklad sa počas leta objavili špekulácie, že Si bol kritizovaný za to, ako zvládal politiku voči Trumpovi, čo sa týka obchodnej vojny. Nakoniec sa však zdá, že tieto kritické hlasy sa mu podarilo umlčať.
Si Ťin-pching je v niečom protichodný líder. Minulý rok na ekonomickom fóre v Davose sľúbil záväzok Číny k modernej globalizácii, na druhej strane sa snaží obnoviť rešpekt pre marxizmus. Akú politiku skutočne hlása?
Prezident Si podporuje globalizáciu, ale v trochu inom zmysle ako si to predstavuje na západe. Pre neho a pre Čínu neexistuje rozkol medzi podporou globalizácie a utužovaním politického a ideologického režimu doma. V určitom zmysle je mu vzorom Singapúr, ktorý je jedným z najviac zapojených štátov do globálnej ekonomike, ale politicky je autoritatívny. Si teda podporuje globalizáciu, ale v jeho vnímaní je globalizácia podporným prvkom pre pokračovanie vlády komunistickej strany a jeho osobne.
Čína pod jeho vedením chce byť najsilnejšou krajinou a vyradiť USA z prvenstva. Modernizuje armádu, využíva štátne fondy na rozvoj techniky a spája sa s rozvíjajúcimi sa krajinami. V tomto kontexte sa hovorí aj o prebiehajúcej Studenej vojne. Nahradí vôbec niekedy USA?
Osobne si nemyslím, že Čína chce nahradiť USA ako najmocnejšia svetová krajina. Myslím, že Číne sa toto nepodarí, ak teda meriame moc nie len ako veľkosť HDP alebo objem výdavkov na armádu, ale komplexne. Rovnako tak si myslím, že väčšina expertov a politikov v Číne si uvedomuje čínske limity a vie, že stať sa svetovou jednotkou sa im pravdepodobne nikdy nepodarí. Podľa mňa sa v tomto zmysle sa dá veriť čínskym vyjadreniam, že ich cieľ je multipolarita alebo teda situácia, kde Čína je uznávaná ako rovnocenný partner najväčších svetových mocností, Spojenými štátmi a prípadne EÚ a ďalšími. Číne teda nechce byť nutne číslo jeden, chce však aby bola rešpektovaná ako jeden zo svetových lídrov. V Číne prevláda presvedčenie, že toto je pozícia, ktorá Čína patrí z historických, kultúrnych a iných dôvodov.