Takto znie Putinov obľúbený výrok z úst cára Alexandra III., ktorý je dnes vytesaný do jeho pamätníka na Kryme. Ten ruský prezident osobne odhalil v roku 2017. Na základe tejto tézy a historickej skúsenosti Rusi svoje susedstvo vnímajú ako nárazníkovú zónu, ktorú potrebujú mať pod kontrolou pre ochranu svojho vnútrozemia.
Cesta z Paríža či Berlína do Moskvy vedie cez tritisíc kilometrov dlhú nížinu. Moskvu nechránia žiadne významné geografické prvky. Nie je obkolesená horami ani morom. Jedinou efektívnou obranou vždy bola strategická hĺbka – urobiť cestu do Moskvy takou dlhou, aby bolo dostatok času nepriateľa zastaviť. Preto Ukrajina a preto Krym.
Aj z tohto dôvodu Moskva v roku 2013 reagovala podráždene na udalosti na Ukrajine. Popredný britský odborník na zahraničnú politiku Tim Marshall vo svojej knihe V zajatí geografie napísal, že keby v Kyjeve zostala proruská vláda, Rusi by mali istotu, že ich nárazníková zóna zostane nedotknutá. „Prozápadnú Ukrajinu si nemohli dovoliť. Pre Rusko to bola existenčná otázka – so stratou Krymu by sa nevyrovnalo. Západ áno.“
Strategicky a geopoliticky je Krym vnímaný ako jediný signifikantný geografický prvok medzi západnou Európou a Moskvou – nepotopiteľná lietadlová loď v Čiernom mori. „Geografický imperatív Putinovi velil, že o prístav v Sevastopoli nemôže prísť. Nemohol sa do histórie zapísať ako muž, ktorý stratil jediný skutočný ruský teplovodný prístav,“ dodal Marshall.
Áno, Rusko má právo presúvať vojakov na svojom území. No naposledy, keď takéto množstvo presúvalo k spoločnej hranici s Ukrajinou, sa to skončilo anexiou jej územia. Územia krajiny, ktorej celistvosť Rusko uznalo v Budapeštianskom memorande z roku 1994. Práve ním sa zaviazalo rešpektovať existujúce hranice Ukrajiny a zdržať sa hrozby alebo použitia sily proti jej územnej celistvosti či politickej nezávislosti. Ukrajina má preto právo obávať sa. Pri toľkej miere napätia niekto môže spraviť chybu, ktorá môže naštartovať ďalšie nechcené reakcie.