Meno Mata Hari sa v priebehu desaťročí stalo synonymom zvodnej špiónky s dramatickým osudom a jeho nositeľka legendou - o to slávnejšou, že charakter a rozsah jej údajnej špionáže zostávajú dodnes zahalené tajomstvom.
Slávna femme fatale začiatku 20. storočia bola vysoká (merala 178 cm) a príťažlivá, mužov okolo seba fascinovala zvláštnym nábojom, vyzývavými pohybmi i sporým oblečením. Na pódiách v Paríži a v ďalších veľkých mestách zožínala oslnivý úspech a jej kariéru lemovali tucty milencov, väčšinou z radov dôstojníckych zborov. A práve to sa jej nakoniec stalo osudným.
Vlastným menom sa volala Margaretha Geertruida Zelleová a bola dcérou prosperujúceho klobúčnika. Narodila sa 7. augusta 1876 v holandskom Leeuwardene. Ako čerstvá absolventka učiteľského inštitútu v Leidene sa v roku 1895 vydala za dôstojníka holandskej koloniálnej armády kapitána Campbella Rudolpha MacLeoda.
Ich manželstvo bolo zo začiatku šťastné, narodil sa im syn, potom aj dcéra. Najprv žili v Holandsku, v rokoch 1897 až 1902 v Indii a na ostrove Jáva, kam Campbella odvelili. Prišli však nezhody, manžel na svoju o dvadsať rokov mladšiu ženu žiarlil a ich hádky boli na dennom poriadku. Rodinná kríza vyvrcholila záhadnou smrťou ich syna, po ktorej sa rozhodli vrátiť do Holandska, kde sa definitívne rozišli. Dcéru si odviedol Rudolph a Margaretha zostala sama a bez prostriedkov.
Odišla do Paríža, kde sa najskôr vydávala za vdovu po vojnovom hrdinovi, neskôr tvrdila, že pochádza z Jávy, kde sa od detstva živila tancovaním. Vymyslený príbeh ľudí zaujal a Margarethe zmenil život. Atraktívna čiernovláska s uhrančivými očami, ktorá si zmenila meno na Mata Hari (po malajsky to vraj znamená slnko, doslovne Oko dňa) sa ako orientálna tanečnica stala hviezdou európskych salónov. Muži vraj pri jej vystúpeniach strácali dych, i keď ťažko povedať, či ich viac dostával jej tanec, alebo kostým. Mata Hari totiž tancovala v podstate nahá, zahalená bola iba v závoji, ktorý si pomaly odhŕňala – až ho nakoniec odhodila.
Nová identita jej zmenila život a otvorila dvere aj do vyšších kruhov. V jej posteli sa striedali politici, vysokopostavení vládni úradníci i dôstojníci. Tí poslední častejšie, vždy totiž mala slabosť na uniformy. A práve to sa jej napokon stalo osudné.
Jej slnko začalo zapadať niekedy v polovici prvej svetovej vojny. Ako milenka viacerých vysokých dôstojníkov sa zaplietla so spravodajskými službami na oboch stranách. Najskôr vraj dostala ponuku pracovať pre tú nemeckú. Podľa niektorých zdrojov ponuku aj s finančnou odmenou prijala, absolvovala aj kurz pre vyzvedačov a stala sa agentkou H-21. Podľa iných spoluprácu odmietla. Neskôr ju oslovili Francúzi a ich ponuku aj s prísľubom slušnej odmeny prijala.
Ako špiónka však Mata Hari nikomu veľa úžitku nepriniesla. Nedokázala vraj získať žiadne cenné informácie, zrejme ani preto, že jej tajné služby nedôverovali a podozrievali ju ako dvojitú agentku. Jej „špiónska kariéra“ sa skončila 13. februára 1917, keď ju v Paríži práve pre takéto podozrenie zatkli. Krátko predtým totiž francúzska tajná služba zachytila komunikáciu medzi Berlínom a nemeckým veľvyslanectvom v Madride, v ktorej sa hovorilo o odmene pre agenta H-21. A spomínaný šek údajne objavili práve v hotelovej izbe Maty Hari. K tomu, že peniaze dostala z Madridu, sa priznala, tvrdila však, že neboli za špionáž.
Hoci sa skutočné obvinenie nikdy nepreukázalo, v napätej atmosfére zdĺhavej a čoraz viac obetí si vyžadujúcej vojny to stačilo, aby nad ňou vojenský tribunál v Paríži 25. júla vyniesol trest smrti. Verdikt vraj prijala pokojne, bez známok vzrušenia. Bývalá slávna tanečnica a milenka mocných strávila ešte takmer štyri mesiace vo väzení.
Podľa vtedajších francúzskych zákonov oznamovali odsúdenému termín popravy až hodinu pred jej vykonaním. Po Matu Hari takto prišli skoro ráno 15. októbra 1917. V kancelárii veliteľa väznice mohla napísať tri listy na rozlúčku. Prvý adresovala dcére, druhý jednému zo svojich milencov a tretí komusi neznámemu. O šiestej hodine a pätnástej minúte postavili Matu Hari vo vincenneskom lesíku pri Paríži pred dvanásťčlennú popravnú čatu a tá vykonala rozsudok.
„Keď sme nastúpili, vyviedli ju z pevnosti. Bola to elegantná mladá žena, pôsobila pokojne, usmievala sa a bola statočná: odmietla čiernu pásku cez oči,“ spomínal na ňu v roku 1995 jeden z účastníkov popravy, Maurice Halbin.
Rovnako ako okolo jej života a „špiónskej kariéry“, aj v súvislosti s jej poslednými okamihmi sa tradujú legendy. Keď ju vraj postavili pred popravnú čatu, povedala len: „Smrť nie je nič, je to len súčasť života,“ potom si roztiahla kabát a ukázala vojakom svoje nahé telo. Podľa inej zase poslala svojim popravcom vzduchom bozk a hľadiac im do očí, pokojným hlasom povedala: „Páni, ďakujem vám!“
Z dvanástich striel, ktoré na ňu vypálili, ju zasiahli iba dve, pričom len jedna z nich bola smrteľná.
V októbri 2001 dostalo francúzske ministerstvo spravodlivosti žiadosť o revíziu procesu s Matou Hari, zakladajúcu sa na „nových faktoch,“ ktoré odhalil bývalý odbojár a nadšenec pre históriu Leon Schirmann. „Zneužili ju na protinemeckú propagandu,“ tvrdí Schirmann, ktorý o nej napísal knihu.
Záhady ju sprevádzali aj po smrti. Jej telo venovali na študijné účely a jej hlavu si po dlhé desaťročia preterali budúci lekári v parížskom Múzeu anatómie. Potom však zmizla. Zrejme ju ukradol nejaký jej obdivovateľ, keď sa múzeum v roku 1954 sťahovalo do nových priestorov.