Rakúsky cisár Karol I. nemá na jeseň 1918 rozhodne dôvod na úsmev. Uvedomuje si, že vojna sa po viac než štyroch rokoch chýli ku koncu a jeho krajina v nej bude porazená. Aký však bude jej ďalší osud?
Situácia je horšia než zlá a Rakúsko-Uhorsko stojí na pokraji kolapsu. Hospodársky je úplne vyčerpané a čoraz viac ním zmietajú politické, sociálne a najmä národnostné rozpory. Napriek hrozivým faktom, ktorým čelí, má však panovník neustále na pamäti jediný imperatív – zachovanie celistvosti ríše, teda to, o čo sa v prvom rade snažil každý jeho predchodca, každý Habsburgovec na tróne.
Karol dobre vie, s akými kartami hrá a že o tom, či podunajská monarchia zostane zachovaná v takej podobe, v akej ju pred takmer dvoma rokmi zdedil, nerozhodne iba on. Briti a Francúzi, hoci ešte nedávno neuvažovali o rozbití Rakúsko-Uhorska, zmenili postoj a postupne uznávajú predstaviteľov jednotlivých národov za oficiálnych reprezentantov budúcich štátov, ktoré majú vzniknúť práve na troskách jeho ríše.
Napriek tomu chce jej rozkladu zabrániť. Nádej vkladá do amerického prezidenta Woodrowa Wilsona. Ten v januári zverejnil štrnásťbodový program, v ktorom sformuloval zásady povojnového vybudovania Európy. „Národom žijúcim v R...
Zostáva vám 85% na dočítanie.