Mal 21 rokov, volal sa Charles Johnson a bol jedným z pol milióna britských vojakov, ktorí sa v roku 1915 snažili obsadiť prieliv Dardanely. Veľká vojna, ako ju vtedy volali, prebiehala druhý rok a muži, ktorých do svojho víru stiahla, túžili najmä po tom, aby sa čo najskôr skončila, oni z nej vyviazli živí a dostali sa späť domov k svojim blízkym.
„Je mi ľúto, že ti nemôžem listom nič viac poslať, ale odtrhol som v noci medzi zákopmi aspoň kvet. Strieľali po mne, keď som ho hľadal, no plazil som sa a podarilo sa mi ho nájsť. To je však jedno, Mamie, na Vianoce budem doma a dúfam, že spolu strávime veselé a príjemné chvíle,“ písal Charles v novembri onoho roku svojej sestre k narodeninám.
O tri roky neskôr, 11. novembra 1918, podpisujú predstavitelia Francúzska a Nemecka v železničnom vozni neďaleko mesta Compiègne prímerie, čím sa končí viac než štyri roky trvajúca vojna, ktorá zachvátila celý svet. A ten oslavuje.
Charles Johnson sa tejto chvíle nedožil. V bitke o Gallipoli padol niekoľko dní po tom, ako poslal list svojej sestre. Bol jedným z takmer desiatich miliónov tých, ktorí za túto vojnu zaplatili na bojiskách cenou najvyššou – vlastným životom.
Konflikt dovtedy nevídaných rozmerov sa stal zásadným medzníkom v dejinách ľudstva. Jeho dosah bol skutočne výnimočný a do tej doby nepredstaviteľný. Priniesol nielen masové nasadenie armád, nových zbraní a s tým súvisiace mimoriadne utrpenie, ale aj kľúčové zmeny v politickej, sociálnej a morálnej rovine. Kontrast s predvojnovým obdobím bol taký výrazný, že naň začali ľudia spomínať a aj ho označili ako Belle Époque – krásna doba.
Apokalypsa bez konca
Po podpise prímeria v Compiègne vypuklo po celom svete obrovské nadšenie, akoby ľudia chceli obete prvého masového vraždenia v dejinách úplne vytesniť z pamäte. Pritom nebolo rodiny, v ktorej by nebol niekto zabitý alebo zmrzačený. V eufórii z mieru mnohí akoby si nie celkom uvedomovali, ako im aj táto skutočnosť zmení život.
„Nejde iba o to, že rodiny prišli o živiteľov. Veľa mužov, ktorí boli do armády povolaní ako mladí a zdraví, sa domov vrátili ako invalidi,“ vysvetľuje pre HN historička a etnologička Katarína Nádaská. V tom je podľa jej slov napríklad aj rozdiel medzi prvou a druhou svetovou vojnou. „V druhej bola oveľa vyššia úmrtnosť, kým v prvej dochádzalo k zraneniam, ktoré človek často prežil, no zostal invalid. Čiže prišli muži, ktorí boli ťažko zdravotne postihnutí, mali amputované ruky alebo nohy a tým pádom bolo pre nich veľmi ťažké sa opäť zaradiť do života,“ dodáva.
Úľava z konca vojny sa tak zakrátko zmenila na skepsu a rozčarovanie nad morálkou, ktorá vôbec pripustila masové zabíjanie. Mnohí z tých čo prežili, sa s touto psychickou záťažou veľmi ťažko vyrovnávali. Zrodila sa Remarquova „stratená gen...
Zostáva vám 85% na dočítanie.