Je neskorý večer 28. júla 1914, čas, keď sa ľudia zvyknú ukladať na nočný odpočinok. V Belehrade však nemá na spánok nik ani len pomyslenie. Pred chvíľou utíchla delostrelecká paľba, ktorou zo zeme a z lodných kanónov mesto zasypali nepriateľské granáty. Vojna, ktorú Srbsku dnes oficiálne vyhlásilo Rakúsko-Uhorsko, nadobudla reálnu podobu a toto bol jej prvý útok.
Krátko po ňom prichádza ďalší. K mostu cez rieku Sávu sa blíži jednotka rakúsko-uhorských pešiakov, ktorí ho chcú obsadiť. Veria, že kanonáda obrancov spacifikovala. Opak je však pravdou, z druhej strany útočníkov víta streľba, a tak ustupujú. Všetci, okrem jedného, ktorý zostáva bezvládne ležať na zemi. Volá sa István Balogh a o niekoľko rokov bude v mauzóleu na belehradskom cintoríne pri jeho mene poznámka – prvá obeť prvej svetovej vojny.
V tejto chvíli ešte nik netuší, že rovnaký osud čaká v priebehu nasledujúcich štyroch rokov ďalších desať miliónov vojakov a sedem miliónov civilistov. V tejto chvíli nik netuší ani to, že konflikt, ktorý je záležitosťou dvoch krajín, zachváti o pár dní celý kontinent, o niekoľko týždňov sa rozšíri aj za jeho hranice a zúčastnené štáty kvôli nemu povolajú do zbrane takmer 70 miliónov mužov. V tejto chvíli si zrejme nikto ani len nedokáže predstaviť, aké hrôzy a fatálne dôsledky táto vojna prinesie. Čo je však najbizarnejšie, v tejto chvíli do nej mnohí odchádzajú s neskrývaným nadšením, lebo veria, že práve ich krajina vedie spravodlivý boj, a ten nepotrvá dlho.
Nikdy nebolo lepšie
„Máloktorý národ s takým pohoršením prijal chýr o bezbožnej vražde na našom králevičovi Františkovi Ferdinandovi a jeho spanilej manželke spáchanej, jak náš slovenský národ. Naša monarchia žiadala zadosťučinenie za krv nevinne vyliatu. Srbi to odopreli. Čo iné pozostáva, jak aby sme si zadosťučinenie sami obstarali všetkými možnými spôsobami. A tento spôsob nemôže byť iný, jak vojna. Jestli niekedy v svetových dejinách bolo oprávnenej a mravne odôvodnenej vojny, nuž táto je ona, ktorá včuľ nastáva,“ napísali 31. júla 1914 Slovenské ľudové noviny.
Sarajevský atentát na rakúsko-uhorského následníka trónu, ktorý poslúžil ako casus belli, nebol pravdaže hlavným ani jediným dôvodom vojnového konfliktu. Mohli by sme dokonca hovoriť o irónii osudu, že zámienkou pre vojnu sa stala práve smrť muža, ktorý si ju neželal. František Ferdinand, hoci nebol žiadny pacifista, totiž vcelku reálne a správne predpokladal, že krajinu, ktorej mal raz vládnuť, môže vojna rozložiť. A tá v lete 1914 už dlho visela vo vzduchu, hoci to tak na prvý pohľad nevyzeralo.
„Nad svetom sa rozhostila nádherná bezstarostnosť. Nikdy nebola Európa silnejšia, bohatšia, krajšia, nikdy úprimnejšie neverila v ešte lepšiu budúcnosť,“ opíše neskôr toto obdobie vo svojej knihe Svet včerajška rakúsky spisovateľ Stefan Zweig. Kontrast...
Zostáva vám 85% na dočítanie.