StoryEditor

Churchillov plán sa skončil fiaskom, z Gallipoli sa museli spojenecké jednotky stiahnuť

08.01.2021, 12:05
Bola to jedna z najkrvavejších bitiek prvej svetovej vojny. V bojoch o polostrov Gallipoli spojenecké jednotky za celé mesiace nenašli recept na prekonanie urputnej tureckej obrany, a tak sa napokon najúspešnejším momentom celej operácie stala ich evakuácia. Skončila sa pred 105 rokmi.

Tureckí vojaci neveria vlastným očiam. Pláže na myse Helles, na ktoré práve dorazili a z ktorých sa ešte pred pár hodinami ozývala streľba, sú ľudoprázdne. Všade vôkol je iba zničená vojenská technika a vybavenie, ktoré si protivník nestačil odviezť. Až teraz pochopili, čo znamenal ten čulý ruch, ktorý tu v posledných dňoch vládol. Bola to evakuácia, a nie príprava na ďalší útok, ktorému mali čeliť.

Je 9. január 1916 a polostrov Gallipoli práve opustili poslední britskí, austrálski a novozélandskí vojaci. Radosť, že z pekla, ktoré tu posledných osem mesiacov zažívali, vyviazli so zdravou kožou, sa však mieša s iným pocitom.

„Nedokážem to opísať slovami. Som šťastný, že odtiaľto konečne vypadnem, no zároveň ťažko prekonávam smútok. Opúšťame miesto, kde sme zažili veľké útrapy, kde sa prelialo množstvo krvi a kde sme pochovali svojich kamarátov. A všetko to bolo zbytočné,“ píše v liste priateľke Elsie 20-ročný Harold Keid, jeden z viac než 130-tisíc spojeneckých vojakov, ktorých sa z bojiska podarilo úspešne evakuovať.

Definitívne sa teda končí operácia, v ktorej chceli spojenci získať kontrolu nad strategicky dôležitým Dardanelským prielivom. A končí sa fiaskom.

„Prišiel, videl, kapituloval,“ napíše neskôr žlčovito na adresu Charlesa Monra vo svojich pamätiach Winston Churchill. Generál Monro, ktorý ako hlavný veliteľ v poslednej fáze operácie už iba takpovediac hasil požiar, však nie je vinníkom gallipolskej blamáže.

Kritikov ignorovali

Plán útoku v Dardanelskej úžine, ktorý sa zrodil na začiatku roka 1915, vehementne presadzoval práve Winston Churchill, v tom čase prvý lord admirality (minister vojnového námorníctva). Dôvodov na takúto operáciu bolo niekoľko.

Ovládnutím prielivu by sa Britom a Francúzom otvorila cesta do Ruska, ktoré bolo ich spojencom v rámci Dohody a potrebovalo materiálnu pomoc. Osmanská ríša, stojaca na opačnej strane konfliktu (po boku Nemecka a Rakúsko-Uhorska), ktorá mala oblasť pod kontrolou, navyše v tom čase spôsobovala svojimi bojovými aktivitami Rusom problémy na Kaukaze, takže operácia v prielive by ju prinútila presunúť časť síl na tento front.

Úspech intervencie, o ktorom Churchill ani minister vojny Herbert Kitchener nepochybovali, navyše núkal možnosť následne dobyť aj metropolu Konštantínopol (dnešný Istanbul), vyradiť tak Osmanskú ríšu z vojny a oslabiť nepriateľskú koalíciu. No a v neposlednom rade by ovládnutie tejto oblasti dohodovými mocnosťami umožnilo pomôcť Srbsku, vzdorujúcemu Rakúsko-Uhorsku.

Winston Churchill na oficiálnom portréte z roku 1914 ako prvý lord admirality. Winston Churchill na oficiálnom portréte z roku 1914 ako prvý lord admirality. Wikimedia Commons

​Plán ťaženia v južnej Európe čelil od začiatku kritike. Jeho odporcovia...

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
16. máj 2022 06:09