Keď ho zajali mal oblečený civil a nemal pri sebe žiadne doklady. To by nebolo nič zvláštne. Sovietski vojaci, ktorí padli do nemeckého zajatia, mali na sebe všeličo. Lenže tento muž nebol obyčajný vojak. Bol to Stalinov syn.
Keď si nadporučík Jakov Džugašvili uvedomil, že sa jeho batéria húfnic z obkľúčenia pri Vitebsku neprebije, zohnal si v jednom z domov civilný oblek a svoje doklady zničil. Bol synom Josifa Stalina, sovietskeho vodcu, a nechcel, aby sa to Nemci dozvedeli – mohli by to zneužiť. V stredu 16. júla 1941 vojakov jeho batérie útočníci zajali – podrobnosti nie sú známe. Jakov bol Gruzínec a dúfal, že sa medzi svojimi krajanmi stratí.
Lenže niektorý zo zajatcov, ktorý si chcel vyslúžiť lepšie zaobchádzanie, ho prezradil: „Je to dôstojník. A syn Stalina.“
Nemci ho previezli do štábu poľného maršala Günthera Klugeho k výsluchom. Nadporučík ale nechcel o ničom hovoriť. Nakoniec im povedal, že keby neveril, že sa mu podarí zo zajatia ujsť, tak by sa zastrelil.
Nacistická propaganda sa snažila zajatie syna sovietskeho vodcu využiť. Berlínsky rozhlas to oznámil ako dôležitú správu. Ministerstvo propagandy nechalo nadporučíka vyfotografovať medzi nemeckými dôstojníkmi. Lietadlá potom zhadzovali za sovietskymi líniami letáky s jeho snímkou a textom: „Nemeckí dôstojníci debatujú s Jakovom Džugašvilim.“ K tomu pripojili výzvu, aby sa aj ostatní vojaci vzdali, ako on. Na druhej strane listu bola fotokópia údajného listu Jakova otcovi Stalinovi: „Drahý otec! Som v zajatí, zdravý, čoskoro ma prevezú do Nemecka do jedného z táborov pre dôstojníkov. Zaobchádzanie dobré. Všetkých pozdravujem. Jakov.“
Kremeľ bol ticho. Keď dostal ideológ Andrej Ždanov tri tieto letáky, odniesol ich sovietskemu vodcovi. Hoci táto správa Stalinom otriasla, po chvíľke mlčania povedal: „Jakov zo zajatia živý nevyviazne. Nacisti ho zastrelia. Držia ho v izolácii od ostatných zajatcov a presviedčajú, aby zradil vlasť. Nie, Jakov radšej zomrie, než aby ju zradil.“
Je neschopný, ani zastreliť sa nevie!
Jakov sa narodil prvej Stalinovej manželke Jekaterine Džugašviliovej 18. marca 1907 v Baku (Informácie o dátume narodenia sú rôzne, niektoré zdroje uvádzajú rok 1905, najčastejšie 1907, ale napríklad Edvard Radzinskij v knihe Stalin píše dokonca o roku 1908 s tým, že s dátumom sa často manipulovalo.)
Revolucionár, ktorý mal prezývku Koba, sa však manželke a dieťaťu príliš nevenoval, nemal čas. Boli veľmi chudobní. Hoci Koba spolu s niekoľkými ďalšími boľševikmi lúpil v gruzínskych bankách peniaze pre stranu, čo Lenin oceňoval, domov nič nedával. „Keď Jekaterina ochorela, Kobovi chýbali peniaze na lekára,“ napísala Martha Schadová v knihe Stalinova dcéra. „Navyše sa správal k manželke bezcitne, podvádzal ju a zdôvodňoval to tým, že ,na pohlavný styk – obzvlášť vzhľadom na jeho nie príliš nežné praktiky – je príliš slabá.‘ Jekaterina zomrela po trojročnom manželstve v zime 1907 na pľúcnu chorobu (niektoré zdroje uvádzajú, že na týfus).“
O Jakova sa Stalin nestaral, nechal ho u manželkinej sestry. Až keď boľševici uzurpovali v krajine moc, poslal ho v roku 1921 strýko do Moskvy. Býval u otca v Kremli. Vzťahy medzi otcom a synom však boli chladné. Chlapec sa s námahou učil po rusky, musel chodiť do školy pre deti prominentov, ale so spolužiakmi sa nekamarátil. Pamätníci tvrdili, že Stalinovi prekážala synova snaha po nezávislosti a samostatnosti – veď neprijal ani jeho nové priezvisko a zostal Džugašvilim.
Študoval na elektrotechnickej fakulte Baumanovej vysokej školy technickej v Moskve. Po jej skončení sa v roku 1925 oženil so spolužiačkou Zojou Guninovou. Jeho otec zúril, so sobášom nesúhlasil. Mladík sa pokúsil o samovraždu. Strelil sa pištoľou do srdca tak nešťastne, že prežil. Stalinova bezcitnosť ani vtedy nepoznala hranice: „Je taký neschopný! Ani sám zastreliť sa nevie!“
Začiatkom tridsiatych rokov sa Jakov zoznámil s Oľgou Golyševovou, ktorá prišla do Moskvy z Urjupinska študovať architektúru. Mladí dostali byt, žena otehotnela, ale vzápätí sa rozišli. Oľga sa vrátila domov, kde sa jej v januári 1936 narodil syn Jevgenij. Neskôr požiadal mladý Džugašvili úrady, aby syn niesol jeho priezvisko.
Jakov pracoval v teplárni, potom dostal miesto v Zakaukazsku a nakoniec viedol traktorovú stanicu na Kubáni. Neskôr sa vrátil do Moskvy a našiel si miesto v elektrárni. Po dvoch rokoch začal na otcovo želanie diaľkovo študovať na Delostreleckej akadémii Červenej armády. Tesne pred vojnou ho vyradili v hodnosti poručíka.
Znovu sa oženil, zobral si bývalú manželku príslušníka tajnej polície NKVD Juliu Bessarabovú, rodenú Melcerovú, tanečnicu z Odesy. Pre ňu to bola tretia svadba, pre neho druhá. Stalin sa opäť mračil. Lenže keď sa presvedčil, ako sa žena o jeho syna stará, a manželom sa vo februári 1938 narodila dcéra Galina, zmenil názor. Dokonca si nevestu Juliu, hoci bola Židovka, obľúbil.
Tesne pred vojnou vstúpil Jakov Džugašvili do boľševickej strany. Začínal sa zmierovať s tým, že bude navždy patriť do privilegovanej vrstvy spoločnosti.
Koncom júna 1941, niekoľko dní po napadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom, odišiel nadporučík Džugašvili na front. Velil húfnicovej batérii 14. delostreleckého pluku, ktorý patril k 14. tankovej divízii. Podľa politického komisára Alexeja Rumjanceva sa správal „statočne a bezchybne“. Jeho útvar obkľúčila pri Vitebsku 4. nemecká tanková divízia a sovietskych vojakov zajala. Podľa dokumentov, ktoré zverejnil začiatkom roka 2013 nemecký týždeník Der Spiegel, však chytili Nemci nadporučíka 21. júla prezlečeného do civilu.
Mám na taký obchod pristúpiť?
Na jeseň 1941 previezli Stalinovho syna do Berlína a ubytovali ho v luxusnom hoteli Adlon. Presviedčal ho maršal Hermann Göring, druhý muž Tretej ríše, že jeho krajina disponuje obrovskou vojenskou a priemyselnou silou, takže Rusko nemôže zvíťaziť. Ale Džugašvili vraj dával najavo pohŕdanie všetkým neruským. A ako napísal New York Times podľa zdroja z Vatikánu, prezradil, že „sa s otcom vídal zriedkavo a ako syn ministerského predsedu nemal žiadne výsady“.
Aj najvyšší vodca SS Heinrich Himmler si dal zajatca predviesť – chcel vedieť, ako vyzerá syn kremeľského pána. Takisto hlavný ideológ nacistickej strany Alfred Rosenberg, ktorý sa narodil v Pobaltí a vedel po rusky, s ním hovoril. Nikto ale uňho neuspel. Bol silnejší, než si jeho otec dokázal predstaviť.
Predseda švédskeho Červeného kríža gróf Bernadotte se prostredníctvom ich veľvyslanectva pýtal, či má pre oslobodenie Jakova niečo urobiť – napísal historik Dmitrij Volkogonov v knihe Triumf a tragédia – Politický portrét J. V. Stalina. Keď mu to tlmočil minister zahraničných vecí Vjačeslav Molotov, neodpovedal a začal hovoriť o niečom inom.
Po víťazstve pri Stalingradu, povedal Stalin dcére Svetlane: „Nemci navrhli, že vymenia Jašu za jedného z tých ich… Mám pristúpiť na taký obchod? Nie – vojna je vojna!“
Berlín mal záujem na oslobodení Friedricha Paulusa, ktorého Červená armáda zajala pri Stalingrade. Podľa iného zdroja to Stalin s opovrhnutím odmietol: „Nemeníme nadporučíka za poľného maršala!“
Aj synovia dvoch popredných sovietskych politikov Nikitu Chruščova a Anastáza Mikojana sa dostali do nemeckého zajatia. Medzi Berlínom a Moskvou neexistovala žiadna dohoda o výmenách vojnových zajatcov. Keby si Stalin taký obchod dovolil, poškodil by si prestíž.
Sovietsky vodca sa aspoň pomstil manželke a dcére svojho syna. Juliu dal zatvoriť do samoväzby a Galju umiestniť do detského domova pre potomkov „zradcov ľudu“. Stalinova dcéra Svetlana, ktorá obe dobre poznala, nakoniec na jar 1943 presvedčila otca, aby ich prepustil.
Pri odchode z väzenia Julii nikto nič nevysvetlil, nikto sa jej neospravedlnil. „Keď som ju znovu videla, nespoznala som ju,“ napísala Galja po mnohých rokoch. „Bála som sa k nej priblížiť. Moja matka sa s dedoom už nikdy nestretla a neišla mu ani na pohreb. Nekritizovala ho, nikdy o ňom nehovorila a ja som jej mlčania pochopila. Netvrdím, že som deda milovala, ale myslím si, že to bol veľký človek.“
Neuveriteľné – tyran, ktorý zničil jej rodinu, bol veľký človek. Táto predstava vychádza z obrovského kultu osobnosti, aký si v európskej kultúrnej klíme nevieme predstaviť. Kto teda zavinil matkino uväznenie a ich odlúčenie? Galja to zvádza na šéfa NKVD Lavrentija Beriju.
Všetci zajatci sú zradcovia
Nadporučík Džugašvili prešiel niekoľkými zajateckými tábormi. Nakoniec ho umiestnili do koncentračného tábora Sachsenhausen. Nezaobchádzali s ním dobre – držali ho v izolácii, často hladného, bili ho, ponižovali. Ale nezlomili. Dôstojníci zo západných krajín, ktorí dostávali potravinové balíčky od Mezinárodného Červeného kríža, sa o ne so svojim ruským kolegoom delili, pomáhali mu prežiť.
Jakov ale nepočítal s tým, že sa vrátí domov živý a zdravý. Keď 14. apríla 1944 odvysielal táborový rozhlas záznam Stalinovho prejavu, v ktorom označil všetkých zajatcov za zradcov vlasti, nevydržal psychické utrpenie a vrhol sa na plot nabitý elektrinou. Strážny SS Konrad Hafrich po ňom vystrelil. Stalinov syn vedel, že mieri do pásma smrti – v skutočnosti spáchal samovraždu dotykem elektrického drôtu.
Američania našli hlásenie o tejto smrti v archíve tábora, keď Sachsenhausen na jar 1945 obsadili. Svedkom Jakovovej samovraždy bol aj britský vojnový zajatec Thomas Cushing, ktorý s ním žil v rovnakom baraku. Mŕtvoly všetkých zajatcov Nemci spaľovali a ani pri synovi ich veľkého nepriateľa nerobili výnimku. Urnu s jeho popolom poslali do Berlína, cestou sa ale stratila.
V lete 1945, po skončení vojny v Európe, hovoril Stalin so Svetlanou o synovi. „Nemci Jašu zastrelili,“ povedal jej. „Dostal som sústrastný list od belgického dôstojníka, princa Soundsa.“ Aj tento Belgičan bol v Sachsenhausene a jeho smrť videl.
Takisto kapitán Robert Blum, syn bývalého francúzskeho ministerského predsedu, sa ozval. V tábore X-C v Lübecku bol Blum v cele s Jakovom. Odkazoval: Syn sovietskeho vodcu se správal hrdo a nezávisle. Pri príchode nemeckých dozorcov nevstával – za to ho trestali karcerom. Novinové správy o mne klamú – tvrdil. Bol presvedčený, že Sovietsky zväz vo vojne zvíťazí.