Býva to tak vo všetkých vojnách. Keď sa niekto pridá na stranu nepriateľa a po jeho boku nakoniec prehrá, je popravený. Takýto jednoduchý pohľad dlho platil aj v prípade sovietskeho generála Andreja Andrejeviča Vlasova. Iba v Česku z času na čas zaznelo pošepky: „Vlasovci v máji 1945 zachránili Prahu…“
Vlasov sa narodil v roku 1900 v chudobných pomeroch v ruskej dedine Lomakino. Začal študovať v bezplatnom kňazskom seminári, ale revolúcia v roku 1917 ho strhla. O dva roky neskôr ho povolali do Červenej armády.
Jeho postup bol strmý – aj napriek tomu, že v tom istom roku, ako odštartoval vojenskú kariéru, bol za účasť na „kontrarevolučnom sprisahaní“ popravený jeho brat Ivan. Vlasov so šťastím prežil aj Stalinovu „generálsku“ čistku, pri ktorej boli zlikvidované armádne špičky na čele s maršalom Tuchačevským.
Keď vypukla vojna s Nemeckom, patril pri všeobecnej panike, ktorá vládla v Červenej armáde, k najúspešnejším veliteľom. Nielen za významnú účasť v obrane Moskvy bol 3. januára 1942 vyznamenaný Radom Červenej zástavy. V máji sa však 2. úderná armáda, ktorej velil, dostala do obkľúčenia a po vyčerpávajúcich bojoch ju nepriateľ rozprášil. Vlasov ešte nejaký čas unikal, ale potom padol do zajatia.
V predtým zapálenom revolučnom vojakovi rástli pochybnosti o boľševickom systéme celé roky. V nemeckom zajatí stretol viacerých vojakov, ktorí boli ochotní bojovať proti Stalinovi.
Citujme z knihy Stanislava A. Auského Vojská generála Vlasova v Čechách: „Nikdy sa nepovažoval za žoldniera alebo prebehlíka v cudzích službách. Ako ruský nacionalista bol ochotný prijímať rozkazy iba od nacionálnej ruskej vlády. Až na jej pokyn sa považoval za oprávneného zdvihnúť zbrane proti sovietskemu režimu.“
Po boku Nemcov
Najväčším protivníkom Nemcov pri útoku na ZSSR nebol ani komunizmus, ani Stalin, ani Červená armáda, ba ani zima. Zásadným nepriateľom bola nacistická ideológia, ktorá chápala občanov sovietskej veľmoci ako „podľudí“. Nemci neprišli na sovietske územia ako osloboditelia od Stalinovho teroru, ale ako nadradená rasa. A metódy, ktoré používali, tomu zodpovedali. To bol významný dôvod, prečo v ruských stepiach nakoniec wehrmacht stroskotal.
A podobný pohľad na sovietskych zajatcov, ochotných bojovať proti Stalinovi, bránil aj existencii silnej dobrovoľníckej armády. Nakoniec vznikli iba dve divízie. Vlasov navyše dlho nezodpovedal Hitlerovým predstavám o veliteľovi týchto síl.
Dňa 14. novembra 1944 je v Prahe vyhlásený Komitét pre oslobodenie národov Ruska a jeho ozbrojená zložka Ruská oslobodenecká armáda, ROA, čiže povestní vlasovci. Tí sa nie práve významne zapojili do bojov proti sovietskym ozbrojeným silám. Nemci im totiž tak celkom nedôverovali a dávali im iba okrajové úlohy.
Karel Richter vo svojej knihe Prípad generála Vlasova uvádza: „Kto môže jednoznačne rozhodnúť, či tento muž, vsadený do zveráka voľby medzi dvomi diktátormi, bol zradcom sovietskeho ľudu, alebo vlastencom usilujúcim sa o porážku Stalinovej tyranie?“
Môžeme dodať, že Vlasovove dôvody mohli byť ešte praktickejšie. Stalin odmietol podpísať Haagsku konvenciu z roku 1907 a Ženevskú konvenciu z roku 1929, ktoré určovali práva vojnových zajatcov. Vojak, ktorý sa „nechal zajať“, stratil pre sovietskeho diktátora akúkoľvek cenu. Jednoducho bol odpísaný. Sovietski zajatci neexistujú, vyhlásil Stalin, „a ak existujú, potom sú to zradcovia, ktorí zložili zbrane, zbavení občianskych práv, a teda ako keby neexistovali.“
Sovietsky zväz odmietol aj Hitlerovo(!) úsilie, aby Medzinárodný červený kríž pravidelne navštevoval zajatecké tábory a aby zajatcom oboch strán bola doručovaná pošta. Auský vyvodzuje: „Zradila ich vlasť, zriekla sa ich, prestali existovať, a to v takom množstve, aké zatiaľ nemá obdobu.“
Áno, ak budeme prísne spravodliví a ak nazveme Vlasova zradcom,musíme dodať, že už predtým, ako sa dopustil zrady, bol zradený.
Karel Richter popisuje vo svojej knihe pozoruhodný historický paradox. Keď Vlasov v zajateckom tábore Wuhlheide vyzval generála P. G. Ponedelina, aby pomáhal vytvoriť vojsko, ktoré zachráni Rusko pred Stalinom, napľul mu tento muž do tváre a nazval ho zradcom. Ponedelina v Sovietskom zväze popravili päť rokov po Vlasovovi. Za to, že sa stal zajatcom.
Nezachránili, ale pomohli
„Nebyť vlasovcov, tak by Nemci zlikvidovali Prahu,“ odovzdávalo sa ako štafeta od generácie ku generácii. Môj otec spomínal, ako bol kdesi spolu s ďalšími českými povstalcami držaný v kúte nemeckým ostreľovačom z okien vyššieho poschodia jedného z domov. „Prišiel vlasovec,“ rozprával otec, „narovnal si samopal a vrazil do toho domu. A po chvíli bolo hotovo. Z nás si tam nikto netrúfol…“
Iniciatíva na pomoc povstaniu v Prahe vzišla v máji 1945 od veliteľa 1. divízie Ruskej oslobodeneckej armády generála S. K. Buňačenka. Sám Vlasov sa správal rezervovane, ba až nesúhlasne. Šiesteho mája zaútočili vlasovci na ruzyňské letisko a o deň neskôr ho obsadili. „... akcia v Ruzyni bola druhoradá, pretože odtiaľ Prahe veľké nebezpečenstvo nehrozilo. Vlasovci však tiahli aj na ďalšie ciele v Prahe a ich účasť mala tiež psychologickú úlohu. Rozhlas vysielal výzvy, aby povstalci zotrvali v boji, pretože vlasovci prichádzajú Prahe na pomoc,“ napísal Auský.
Detlef Brandes cituje v knihe Česi pod nemeckým protektorátom toto svedectvo: „Celá ulica je jeden jediný tábor vlasovských vojsk. Česi postávajú pred vrátami, prinášajú vlasovcom chlieb, pivo a pálenku.“
Jednotkám 1. divízie ROA sa podarilo zastaviť postup oddielov SS po ľavom brehu Vltavy. Velenie vlasovcov vyjednávalo s vojenským veliteľstvom Pražského povstania. Lenže Česká národná rada, ktorá bola politickým centrom povstania, pod vplyvom komunistov vo svojich radoch pristupovala k spolupráci s vlasovcami skôr odmietavo. Predstavitelia ROA dali jasne najavo, že Stalina považujú za nepriateľa ruského národa rovnako, ako Hitlera.
Dá sa preto povedať, že vlasovci, teda príslušníci 1. divízie ROA, Prahu nezachránili. Veľmi jej však pomohli v kritických dňoch 6. a 7. mája 1945. Vojaci Ruskej oslobodeneckej armády nakoniec skončili v sovietskych rukách. Američania, ku ktorým sa vlasovcom podarilo dostať, ich svojim spojencom vydali. Generál Vlasov bol zatknutý sovietskymi dôstojníkmi neďaleko Nepomuku v západných Čechách…
Andrej Andrejevič Vlasov sa stal jedným zo symbolov tragického a komplikovaného osudu ľudí stalinského Sovietskeho zväzu počas druhej svetovej vojny. Ako napíal Alexander Solženicyn – ktorý mimochodom zaujímal k Vlasovovi negatívny vzťah – v Súostroví Gulag: „Všeobecne sme v tejto vojne spoznali, že najhoršia vec na svete je byť Rusom.“
GENERÁL ANDREJ A. VLASOV
Narodil sa v roku 1900 v ruskej dedine Lomakino. V roku 1919 ho povolali do Červenej armády, už po piatich rokoch ho vymenovali za veliteľa dôstojníckej školy.
Členom komunistickej strany sa stal v roku 1930, stalinské čistky v armáde prežil ako člen vojenského súdu a získal si dôveru sovietskeho diktátora.
V roku 1938 ho povýšili na plukovníka a vymenovali za náčelníka oddelenia pre vojenský výcvik Kyjevského vojenského okruhu. V tom istom roku bol vyslaný do Číny ako poradca generála Čankajška v boji proti Japoncom.
V roku 1940 ho povýšili na generálmajora, po napadnutí ZSSR sa vyznamenal v bojoch o Moskvu.
Po tom, ako v roku 1942 padol do zajatia, organizoval protisovietsku a najmä protistalinskú činnosť. Postavil sa na čelo Komitétu pre oslobodenie národov Ruska a Ruskej oslobodeneckej armády, ktoré vznikli v roku 1944.
V máji 1945 ho v západných Čechách zajali Američania a vydali ho do Sovietskeho zväzu, kde bol 2. augusta 1946 za vlastizradu odsúdený na trest smrti a popravený.