Prebúdzajúceho sa rána prvého mája roku 1943 si jeden španielsky rybár všimol čosi veľké, čo cez noc vyvrhlo more na opustenú pláž. Keď prišiel bližšie, našiel ľudské telo v uniforme a záchrannej veste, s kufríkom pripútaným k pásu. Najskôr pasažier lietadla, ktoré Nemci zostrelili nad morom.
Dedinčania mŕtvolu previezli do blízkeho prístavu, ktorého správa o náleze informovala aj nemeckú vojenskú misiu v lokálnej metropole Huelva. Mŕtvy bol podľa všetkého Brit menom William Martin, ktorý s hodnosťou kapitána, dočasne povýšený na majora, slúžil v kráľovskej námornej pechote. V kufríku našli korešpondenciu so snúbenicou, zväzok kľúčov, lístky do divadla, účet za prenocovanie v hoteli.
Lenže aj osobný list generálporučíka Archibalda Nyea, zástupcu náčelníka britského generálneho štábu, adresovaný armádnemu generálovi Haroldovi Alexandrovi, veliteľovi anglo-americkej 18. skupiny armád v Alžírsku a Tunisku. Nye v ňom neformálne rozoberal detaily spoločnej služby britských a amerických jednotiek alebo povolanie nového veliteľa jednej z Alexandrovi podriadených jednotiek. Spomenul tiež, že sú „nové informácie o tom, že frickovia posilnili obranu v Grécku a na Kréte a náčelník štábu má obavy, že naše sily určené na útok sú nedostatočné“.
Ďalší list nájdený v batožine napísal viceadmirál lord Mountbatten a uvádzal ním zosnulého mariňáka veliteľovi Stredozemnej flotily so slovami, že ide o experta na obojživelný boj, ktorého zapožičal Londýn „do času, kým sa útok skončí“. Strýko princa Filipa, manžela súčasnej britskej panovníčky, si dovolil aj neobratný vtip o sardinkách, narážku na Sardíniu.
Podstrčená mŕtvola
O desať dní neskôr bolo telo aj s kufríkom vrátené do rúk britských diplomatov, ktorí ho odoslali do Londýna. Kufrík a jeho obsah tam podrobili dôkladnej analýze a britskému veľvyslancovi v Španielsku odišla naspäť správa šifrovaná v ľahko rozlúštiteľnom kóde, podľa ktorej nebol kufrík otvorený. Diplomat toto zistenie pre istotu spomenul pred Španielmi, o ktorých vedel, že sú v kontakte s Nemcami. Nemci si totiž mali myslieť, že Briti netušia, že sa ich správa k nepriateľovi dostala.
Forenzným odborníkom v Londýne však neuniklo, že v liste chýbala riasa nalepená na vnútornej strane obálky, a zo štruktúry vlákien papiera navyše spoznali, že listy boli niekoľkokrát otvorené a znovu zložené. O ďalšie tri dni neskôr bola v legendárnom Bletchley Parku rozšifrovaná nemecká depeša, v ktorej velitelia wehrmachtu rozoberali chystanú inváziu Spojencov na Sardíniu.
Briti si mohli spokojne mädliť ruky: znamenalo to, že ich lesť s mŕtvolou a jej kufríkom im vyšla.
Išlo pri nej o operáciu Husky, na ktorej sa spojenecké sily dohodli v januári 1943 a ku ktorej mala dôjsť o niekoľko mesiacov neskôr. Spočívala vo vylodení na Sicílii. Ostrov bol pritom logickým cieľom, Churchillovými slovami by sa „len blázon nedovtípil, že je to Sicília“.
Spojenci však vedeli, ako sa Hitler fixuje na Sardíniu, a spustili preto veľké divadlo s cieľom diktátorovo presvedčenie upevniť. V Káhire založili veliteľstvo imaginárnej 12. armády, v Sýrii robili cvičenia s nafukovacími tankami, intenzívne zháňali tlmočníkov do gréčtiny, mapy krajiny a drachmy.
Posmrtne hrdinom
Kľúčovú rolu však v tomto divadielku hrala lesť rozviedčika Charlesa Cholmondeleya a príslušníka kontrašpionáže Ewena Montagua. Prvou úlohou bolo zohnať vhodného nebožtíka. Nakoniec sa ním stal 40-ročný Walesan menom Glyndwr Michael. Zomreli mu obaja rodičia a on odišiel do hlavného mesta, kde prežíval na ulici, až ho našli v opustenom sklade, kde možno úmyselne požil jed na krysy.
Pľúca mal plné hlienu, čo síce nebola morská voda, ale ako neskôr napísal Montagu, „ak bude robiť pitvu niekto, kto je presvedčený o utopení ako o príčine smrti, rozdiel medzi tekutinou v jeho pľúcach a morskou vodou neodhalí“. Michael navyše nemal žiadnych žijúcich príbuzných, takže nič nebránilo tomu, aby poslúžil vlasti.
V rámci operácie Mincemeat, ako sa celá akcia volala, ho premenovali na Williama Martina a dostal hodnosť kapitána. Dosť vysokú na to, aby mu boli ako kuriérovi zverené citlivé dokumenty, zároveň však nie až tak prominentnú, aby ho nemeckí spravodajcovia poznali. Problém bol s fotkou na služobný preukaz. Mŕtveho sa nedarilo nafotiť tak, aby vyzeral dostatočne živo, našťastie sa ale našiel živý vojak, ktorý sa na Michaela/Martina podobal.
Montagu potom nosil preukaz niekoľko týždňov vo vreckách a odieral ho o všemožné povrchy, pre istotu ale bol vydaný ako nedávna náhrada za stratený dokument. A Cholmondeley, ktorý mal rovnakú konfekčnú veľkosť, chodil do práce v uniforme, ktorú neskôr obliekli nebožtíkovi. Po údajnom zostrele námorná rozviedka samozrejme prepašovala Williama Martina do zoznamu padlých v The Times. Pre istotu.
Ráno 17. apríla 1943 Michaela vystrojili za Martina, mŕtvole však v márnici zamrzli nohy, ktoré bolo treba chvíľu zohrievať nad ohrievačom, aby mohli nebožtíkovi obuť topánky. Telo bolo uzavreté do nádrže naplnenej takmer desiatimi kilami suchého ľadu, ktorú naložili na palubu ponorky HMS Seraph. Jej kapitán sa už predtým zúčastnil zvláštnych operácií a pred svojimi mužmi náklad vydával za prísne tajné meteorologické zariadenie.
Po dvanástich dňoch plavby a dvoch prežitých útokoch zo vzduchu dorazila Seraph pred pláže Andalúzie. Po dni prieskumu pobrežia sa 30. apríla vynorila, kapitán poslal celé mužstvo do útrob plavidla a s ostatnými dôstojníkmi po krátkej piete pustili telo do vody. Ponorka vyrazila plnou parou vzad a prúdom zvírenej vody nasmerovala telo k pevnine.
Nemci mali svaly inde
Španieli odmietali Nemcom kufrík vydať a batožinu poslali k vlastným špecialistom do Madridu. Tí do pootvorených obálok vsunuli sondu, ktorou oba listy zvinuli do ruličiek a vytiahli ich bez porušenia pečatí. Po usušení a odfotení ponorili listy do slanej vody a po 24-hodinovom kúpeli opäť vložili do obálok – lenže počas toho všetkého odstránili spomínanú kontrolnú riasu, ktorú do obálky strčili Briti.
Nemcom nález neodovzdali. Až po osobnej intervencii veliteľa Abwehru admirála Wilhelma Canarisa im dali o týždeň neskôr aspoň dokumentáciu nálezu, ktorá ihneď putovala do Berlína.
O ďalší týždeň si veľkoadmirál Dönitz zapísal: „Vodca nesúhlasí s Mussolinim, že najpravdepodobnejším miestom invázie je Sicília. Verí, že objavené angloamerické rozkazy potvrdzujú, že sa plánovaný útok sústredí na Sardíniu a Peloponéz.“
Samozvaný najväčší vojvodca všetkých čias preto zdvojnásobil nemeckú vojenskú prítomnosť na Sardínii, kam na pomoc Talianom poslal aj stíhačky. Ako posily tam odišli dve tankové divízie z východného frontu a ďalšia dislokovaná vo Francúzsku, rovnako ako štyri pešie divízie, a do Solúna bola vyslaná slávna púštna líška poľný maršal Erwin Rommel. Dokonca ešte štyri hodiny po spustení invázie na Sicílii presunula Luftwaffe na Sardíniu jednu svoju letku z práve dobýjaného ostrova.
Aj vďaka tomu obsadili spojenecké sily Sicíliu s prekvapujúcou ľahkosťou, na tri mesiace plánované ťaženie bolo zavŕšené za 38 dní. Briti stratili „iba“ sedminu z predpokladaného počtu padlých a dvanásť namiesto očakávaných troch stoviek potopených plavidiel.
Pravdou je, že Hitler mal veľmi nízku mienku o talianskych vojakoch a ich odhodlaní bojovať a nebol ochotný nasadzovať na obranu nespoľahlivého spojenca významnejšie sily. Operácia s falošným kapitánom napriek tomu k úspešnému otvoreniu južného frontu niečím prispela. Bez jediného výstrelu vyradila na chvíľu z aktuálnych bojov, v Taliansku aj pri Kursku, mnoho desiatok tisíc mužov v uniforme farby poľnej šede, stovky tankov, desiatky lietadel a lodí.
A keď neskôr agent v službách Nemcov na britskej ambasáde v Ankare nafotil dokumenty naznačujúce dôležitú spojeneckú operáciu Overlord, tentokrát reálnu, kvôli podozreniu na ďalšiu spojeneckú lesť to v Berlíne zmietli zo stola ako podvrh. O pol roka neskôr sa Spojenci úspešne vylodili v Normandii.