Na začiatku hnutia bola jednoducho iba násťročná revolta proti Hitlerjugend. Skupiny nazývané podľa kvetu plesnivca (Edelweiss), ktorý si dali do znaku, tvorila mládež z robotníckych rodín najčastejšie vo veku medzi štrnástimi a sedemnástimi rokmi.
Hľadala v nich to, čo im nacistické mládežnícke organizácie upierali – slobodu, dobrodružstvo, skutočné kamarátstvo a zábavu, napísal britský The Telegraph v nekrológu jedného z posledných členov Edelweiss Piraten Jeana Jülicha, ktorý zomrel ako 82-ročný v novembri 2011.
Títo mladí ľudia nosili dlhé vlasy, pestrofarebné košele, šortky a šatky okolo krku. V štrnástich odchádzali zo škôl, prácu pre nacistov v továrňach flákali, namiesto toho ich bavilo schádzať sa po kaviarňach a túlať sa ulicami. Cez víkendy trampovali, podnikali výlety na bicykloch, hrali na gitarách a prežívali prvé sexuálne experimenty, ktoré násťročným genderovo separované nacistické hnutie mladých upieralo.
Tvorili desať- až pätnásťčlenné skupiny a medzi jednotlivými mestami sa družili, či to boli kolínski Navajovia, Túlaví frajeri z Essenu, Vlčia svorka, Harlem Club či Kittelbašskí Piráti. Nakoniec mali niekoľko tisíc stúpencov (len v Kolíne nad Rýnom viedla nacistická bezpečnostná organizácia SS zložky na tri tisícky miestnych „pirátov“ a „pirátiek“).
Hluční, nespútaní a sebavedomí
Dostávali sa do konfliktov s Hitlerjugendom a jeho hliadkami. Presnejšie povedané, aktívne ich sami napádali. Nie však preto, že by boli v kontakte s antifašistickým socialistickým či komunistickým odbojom. Nacistické hnutie sa stávalo terčom ich útokov kvôli tomu, že stelesňovalo všetko, čo nenávideli: indoktrináciu, poručníkovanie, ideológiu odcudzeného poriadku.
Často prichádzali k slovu aj zbrane („V ponožkách sme mávali ukryté nože,“ spomínal Jülich) a bitky sa končili väčšinou víťazstvom pirátskych skupín. V očiach nacistov mali reputáciu nekontrolovateľných a nevyspytateľných chuligánov a násilníkov, ktorí kosia skupiny Hitlerjugendu, kdekoľvek sa objavia.
„Každé dieťa vie, kto sú Kittelbašskí piráti. Sú všade, je ich viac než Hitlerjugendu. Bijú naše hliadky,“ píše sa v správe jedného nacistického činiteľa z roku 1941. „Žiadam preto, aby sa s touto luzou raz a navždy zatočilo. Keď členovia Hitlerjugendu vyjdú na ulicu, riskujú svoje životy,“ priznáva ďalšia správa.
„Piráti“ na to boli hrdí. Ich heslo znelo „Nekonečná vojna Hitlerovi.“ Ich odpor bol taký absolútny možno aj kvôli ich mladosti. „Našou piesňou je sloboda, láska a život, sme Piráti plesnivca,“ spievali v čase, keď celá krajina oslavovala heroickú smrť pre dobro vlasti.
Deti na šibenici
Vojna zmenila takmer všetko, vrátane Edelweiss Piraten. Deti boli nútené predčasne dospieť. To, čo sa snáď ešte stále mohlo označovať ako pubertálna revolta proti autoritatívnemu poriadku, sa stalo vlastne priamo historickou misiou. Teraz už to neboli „iba“ potýčky s konkurenčnou partiou z Hitlerjugendu a čmáranie protinacistických hesiel na múry, za čo riskovali „iba“ bitie a mučenie na polícii, ponižujúce oholenie hlavy a nepríjemnosti pre rodičov.
V opustenom bunkri na predmestí Kolína nad Rýnom ukrývali utečencov z koncentračných táborov, Židov, nemeckých vojnových dezertérov i totálne nasadených, ktorí ušli. Napádali patroly, vykoľajovali vlaky s muníciou, sypali do nádrží nacistických áut cukor, kradli z nacistických skladov zbrane i jedlo.
V Kolíne dokonca v roku 1944 plánovali pomocou roznetiek z nevybuchnutých britských bômb vyhodiť do vzduchu veliteľstvo gestapa. Nikdy k tomu nedošlo, plán bol prezradený pri záťahu po tom, ako jeden z nich zastrelil nacistického informátora.
A oveľa temnejšie obrysy dostali aj tresty. Kvôli kolínskemu plánu bol vo svojich pätnástich zatknutý aj Jülich. Bez súdu ho držali v izolácii, niekoľko mesiacov ho mučili a nakoniec odvliekli do koncentráku, z ktorého sa dostal až po oslobodení Američanmi. Prežil, na rozdiel od svojho šestnásťročného kamaráta z kolínskych Navajov Barthela Schinka.
Toho priamo na príkaz Heinricha Himmlera v novembri 1944 bez súdu verejne obesili na železničnej stanici v Kolíne nad Rýnom. Spolu s ním aj ďalších päť „pirátov“ a niekoľkých dospelých. Ďalší skončili v koncentračných táboroch, nápravných školách či psychiatrických liečebniach.
Štát na nich viedol nacistické záznamy až do roku 2005
Niekoľko článkov a práca historika Detleva Peukerta je takmer všetko, čo z Edelweis Piraten do dnešných dní zostalo. Nemecko sa k ich histórii dlho vôbec nehlásilo. Dôvodov môže byť niekoľko.
„Boli sme z robotníckych vrstiev,“ bola si dôvodom popierania významu ich odboja istá „pirátka“ Gertruda Kochová, ktorá zomrela v júni 2016 ako 92-ročná. Napokon, k študentskej protinacistickej organizácii Biela ruža sa štát tak macošsky nezachoval.
Ďalším dôvodom je aj fakt, že sudcovské miesta sa vôbec neponáhľali s ich očistením. „Po vojne neboli v Nemecku žiadni iní sudcovia, takže sa využívali služby tých starých, nacistických. A tí pokračovali v kriminalizácii toho, čo sme robili a čo sme boli,“ tvrdila Kochová.
V roku 1998 bol stúpencom Edelweiss Piraten udelený titul Spravodlivý medzi národmi, na postoji nemeckého štátu k stále žijúcim „pirátom“ to ale dlho nič nezmenilo. Jülichov a Kochovej boj za uznanie sa skončil víťazne až v roku 2005: až 60 rokov po skončení vojny ich štát označil za príslušníkov odboja a vymazal záznamy o trestnej činnosti „pirátov“, ktoré im do registrov zapísali nacisti. Dovtedy ich po mnohých oficiálnych skúmaniach považoval stále za pravdivé.
Dieru, do ktorej štát históriu Edelweiss Piraten vyhadzoval, pritom vyhĺbila aj skutočnosť, že mladí ľudia dychtiaci po živote neboli zadobre ani s povojnovými spojeneckými a sovietskymi úradmi.
Mohla za to ich nechuť zapojiť sa do oficiálneho života spoločnosti. K ambicióznym pokusom nemeckých stalinistov o zblíženie sa postavili jednoznačne nepriateľsky, odmietali ale aj drieť v mizerných podmienkach v továrňach, rovnako, ako sa k etike práce a sebaobetovania otáčali chrbtom za nacistov.
„Pirátov“ často zatýkala spojenecká vojenská polícia a ešte v roku 1946 bol vojenským tribunálom v Dolnom Sasku odsúdený podľa The Independent na trest smrti (nebol však vykonaný) mladistvý Heinz D. „Aktívne sa podieľal na zločineckých akciách Edelweiss Piraten. Organizácie ako táto môžu ohroziť mier v Európe,“ písalo sa v rozsudku. V roku 1947 poslali za „odopieranie práce“ mladú ženu na päť mesiacov do väzenia a oficiálny dokument z roku 1949 hovorí o rozšírenom fenoméne neochoty pracovať, ktorý sa stáva návykom mnohých mladých ľudí.
Pre komunistickú stranu, sociálnych i kresťanských demokratov boli „piráti“ iba podvratnými živlami, a preto štáty nestáli o to, aby sa boj chlapcov a dievčat proti nacistom dočkal uznania.
Veľkú a stále ojedinelú satisfakciu dosiahli v roku 2004 vďaka filmu Edelweiss Pirates. „Neboli to žiadni absolútni hrdinovia,“ uviedli producenti, „boli to úplne obyčajní ľudia, ktorí robili neobyčajné veci.“