Bola to jedna z najdlhších obliehacích vojenských operácií a z pohľadu strát na životoch jedna z najkrvavejších blokád v dejinách ľudstva. Počas nej sa životné podmienky v meste zhoršili až na samotnú hranici prežitia. Podľa niektorých odhadov v obliehanom Leningrade zomrelo viac než milión obyvateľov.
Pred 75 rokmi, 27. januára 1944, sa sovietskej armáde po 872 dní trvajúcom obkľúčení nemeckou armádou podarilo blokádu mesta prelomiť.
Západoruský Leningrad (dnes Petrohrad) bol v roku 1941 spolu s Moskvou a Kyjevom jedným z hlavných cieľov v rámci nacistického plánu Barbarossa. Druhé najväčšie mesto Sovietskeho zväzu malo totiž veľký strategický význam. Jeho dobytím by Nemci jednak vyradili Baltskú flotilu, a tiež by oslabili sovietsku zbrojnú výrobu. Práve v Leningrade bola totiž sústredná výroba ocele, strojársky i elektrotechnický priemysel, vyrábali sa tam lokomotívy a v meste sídlil aj najväčší európsky gumárenský závod.
Nemecká armáda podporovaná fínskymi jednotkami však nedokázala mesto na rieke Neve dobyť priamo. V septembri 1941 preto nemecké velenie rozhodlo, že Leningrad obkľúči a nechá vyhladovať. Hitler predpokladal, že mesto dokáže odolávať blokáde maximálne dva mesiace. Mýlil sa, vydržalo dva a pol roka a nevzdalo sa.
Jedinou aspoň čiastočne zachovanou zásobovacou trasou do Leningradu zostalo Ladožské jazero. Spojnica známa ako „cesta života“ však zďaleka nedokázala pokryť potreby obrancov mesta, nieto ešte jeho obyvateľov. Hlad, zhoršovaný krutou zimou a bombardovaním, tak dosahoval hrozivé rozmery. Denné prídely jedla sa postupne zúžili na krajec chleba, zaznamenané boli aj prípady kanibalizmu.
Sovietske jednotky sa po celý čas pokúšali o prerazenie blokády, ale kým sa im to podarilo ubehlo takmer 900 dní. Koľko obyvateľov Leningradu zaplatilo za blokádu životom, nie je presne isté. Až do osemdesiatych rokov minulého storočia sovietske vedenie pripúšťalo maximálne 600-tisíc mŕtvych, dnes sa historici prikláňajú k tomu, že ich mohlo byť viac než milión.