Obyvatelia Londýna si v lete 1944 museli opäť zvykať na problémy, ktoré prinášalo bombardovanie. Tri roky po tom, ako stíhačky Kráľovského letectva (RAF) vyhnali z britskej oblohy nemecké bombardéry, totiž prišla nová hrozba.
S lietadlovými strelami V-1, ktoré sa objavili v polovici júna, si RAF dokázalo aspoň čiastočne poradiť. Proti rakete V-2, ktorá Londýn prvýkrát zasiahla o pol siedmej ráno 8. septembra 1944, ale boli piloti stíhačiek, akokoľvek dobre mohli byť pripravení, jednoducho bezbranní.
Obrana proti Hitlerovej „zbrani odplaty“ bola možná iba nepriamo. Čo najskôr zničiť odpaľovacie zariadenia v okupovaných krajinách, z ktorých rakety štartovali, pokúsiť sa leteckými útokmi narušiť nemeckú logistiku a zničiť podniky, v kterých sa rakety vyrábali.
To všetko ale zabralo mnoho mesiacov, počas ktorých na Londýn zamierilo 1 358 rakiet vybavených tonovou výbušnou hlavicou. Niekoľko desiatok V-2 odpálili Nemci aj na mestá Norwich a Ipswich, ležiace severovýchodne od britskej metropoly.
Ničivé raketové útoky, pred ktorými sa nedalo ani dostatočne včas varovať, sa pritom Churchillova vláda pokúšala pred verejnosťou kvôli zachovaniu morálky utajiť. Explózie, ktoré zrovnali so zemou desiatky domov a zabili mnoho Londýnčanov, preto pripisovala únikom plynu – tomu však veril len málokto.
„V posledných týždňoch nasadil nepriateľ novú zbraň, rakety dlhého doletu, ktoré zasiahli viacero miest v našej krajine,“ povedal až 10. novembra 1944 v parlamente Winston Churchill.
Zároveň otvorene priznal, že „v súčasných podmienkach nie je možné spoľahlivo varovať verejnosť“, na druhej strane ale spomenul aj úspechy Spojencov, ktorí dovtedy obsadili viacero miest, odkiaľ Nemci rakety odpaľovali. V prípade striel vyslaných na Londýn to bolo napospol v južnej časti Holandska. Dolet V-2 bol 320 kilometrov a v čase, keď ich nemecká armáda nasadila do akcie, mali Spojenci už vo svojich rukách nielen Normandiu, ale aj veľkú časť severného Francúzska a väčšinu Belgicka.
Postup spojeneckých síl bol taký rýchly, že sa Nemcom na francúzskom pobreží ani nepodarilo vybudovať plánované betónové odpaľovacie základne. V Holandsku (najmä v okolí Haagu, odkiaľ na Londýn vzlietlo 1 039 rakiet) namiesto nich používali pre štarty V-2 mobilné odpaľovacie zariadenia, čo Spojencom boj so strelami veľmi komplikovalo. Príprava rakety na vypustenie totiž vycvičenej obsluhe zabrala necelé dve hodiny a krátko po štarte už mohla ísť na iné miesto.
Na zozname cieľov V-2 ale nebol iba Londýn a okolie. Už v prvý deň nasadenia jedna strela dopadla aj na predmestie Paríža, terčom útokov, zameraných kvôli neveľkej presnosti zbrane hlavne na podlomenie morálky civilistov, boli aj severofrancúzske mestá Lille či Tourcoing.
Vôbec najviac rakiet dopadlo v Belgicku, len Antverpy a okolie ich zasiahlo 1 610. Dve desiatky striel vybuchli v holandskom Maastrichte a 11 ich ničilo ciele v nemeckom Remagene, po tom, ako sa ocitol v spojeneckých rukách.
Celkovo bolo od septembra 1944 do marca 1945 vypustených – či už proti Londýnu, alebo na ciele v Beneluxe, vo Francúzsku a v Nemecku – približne tritisíc striel V-2. Len v Londýne zabili asi 2 800 ľudí a dvakrát toľko zranili, zhruba 1 800 obetí si útoky vyžiadali v Antverpách a okolí. Počet mŕtvych po útokoch raketami V-2 bol však iba zlomkom toho, koľko ľudských životov si vyžiadala ich výroba v otrockých podmienkach nemeckých podzemných tovární. Odhaduje sa, že v nich zomrelo približne 20-tisíc väzňov.
Ani tisícky mŕtvych ale nezastavili kariéru konštruktéra rakety Wernhera von Brauna. Muž, ktorý balistickú strelu prvýkrát úspešne vyskúšal v októbri 1942 po päťročnom vývoji, sa po vojne vzdal Američanom. Časom sa stal významnou postavou amerického vesmírneho programu a je označovaný za otca rakety, ktorá vyniesla človeka na Mesiac. Von Braunovu prácu ale využili aj na druhej strane „železnej opony“, z jeho A-4 (ako znelo oficiálne označenie strely V-2) vychádzala aj sovietska raketová škola.